a nový deň sa rodí,
a dôjdem k palácu, kde slnko zachádza,
kde ďalší deň si splodí.
Pôjdem až tam, kde vychádza mesiac,
a nová noc vystrieda deň,
a dôjdem k nemu na Jasene visiac,
proti nemu som tupý ako peň.
Potom do hôr zájdem,
za hlasmi výkrikov a stonaní,
a práve Jeho tam nájdem,
plného bolestných volaní.
A tak túlavými cestami,
sa dostanem do podsvetia,
zhovárať sa s dušami,
kde ťa rozumom osvietia.
Dôjdem až k tej veľkej bráne,
kde počuť výkriky a šum,
neviem čo tam majú v pláne,
stojí mi nad tým všetkým um.
Pozhováral som sa s inými,
hoci ma nepoznajú,
oni sú však hnevlivými,
oni sa nezabávajú.
Vychádzam von do nášho sveta,
predo mnou však stojí On,
vysoká je jeho päta,
o to vyšší je aj On.
Odchádzam do morskej hĺbky,
tam budem mať pokoja,
tam už život nie je tŕpky,
tam sa mi túžby ukoja.
oni si tam v radosti,
robia veľké oslavy,
zabávajú sa do sýtosti,
a tak kašlú na mravy.
Utekám späť na Zem,
po odpočinku túžim silne,
na Zemi však už viem,
že nenájdem ho ani mylne.
Pomaly domov odchádzam,
cestovania bolo dosť,
pokiaľ sa ja pozviecham,
nezabudnem na radosť.
To čo mi cesta dala,
aj ma naučila mnoho,
sám sebe trikrát chvála,
poviem si to iste stroho.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára