-"Sedím a koukám, jak zvrácenej podzim, stromům svlíká jejich šat. Přemejšlim o tom co s náma bude, a malinko chce se mi spát...", zaspieval si potichu ženský hlas a preryl polnočný pokoj, ktorý bol i tak rušený dažďom a občasným autom. Tentokrát bolo ticho až na zvuk niekoho kto vysypával sklenené odpadky do plechového kontajnera. Cigaretový dym pomaly stúpal do výšky tej už vráskavej tváre poznačenej krutosťami života. Jej žlté tielko moklo od zblúdilých kvapiek odrazených od zábradlia balkóna v súlade s rytmom stúpajúcej pary od hrnčeka mätového čaju. Napriek všetkej ponurej atmosfére, sa na tejto tvári zračil úsmev.
-"Ivet, čo robíš zo svojím životom, dievča, no tak.", povedala si ženská postava pre seba.
-"Iveta, si len ďalšia šialená mačacia žena, s kopou mačiek, ktorá je sama celý život, a takých je možné nájsť v každom americkom panelákom sídlisku. Ty razíš tento trend na Slovensku, nemáš a neznášaš mačky a ešte stále si ako tak pri zmysloch. A vlastne už ani nie, keď sa rozprávaš sama zo sebou.", dodala si pre seba. Zasmiala sa ironicky, zahasila cigaretu o popolník vyrobený ešte za éry komunizmu a vošla dnu. Škrípajúca parketová podlaha doprevádzala jej kroky do spálne. Iveta sa neobťažovala prezliecť. I tak už mala kopu prádla na pranie a len pár čistých vecí, tak prečo vlastne plytvať?
Hodila sa do postele, zabalila do paplóna akoby do kukly a pozrela sa von oknom. Dážď ešte neustal, a tak chvíľu ešte sledovala tanec lístkov stromov pred panelákom, pokiaľ zaspala. Začalo sa jej snívať o tom ako sa so svojím ex-priateľom fotia okolo pyramíd. Iveta chytila za ruku svojho ex-priateľa, a vošla do jednej z pyramíd a tam sa ocitli na rodinnej oslave starých rodičov zo všetkými príbuznými. Sadla si za stôl a začala sa s nimi rozprávať. Rozprávala vtipy, smiala sa, ukazovala scénku kde jej strýc Michal sa snažil opýtať Angličanky po záhorácky, že kde je obchod. Po chvíli odišla za sestrou do záhrady, a tá sa jej ospravedlňovala za to čo jej urobila a aká ku nej bolá hnusná, poobjímali sa v slzách navzájom sa ospravedlňujúc, natrhali mrkvu, a popod ruky šli naspäť do domu. Iveta sa ocitla v kuchyni svojho bytu, a akoby idúc z balkóna položila mrkvu na linku, a šla do obývačky opýtať sa svojich kamošiek zo strednej či si nedajú kávu. Vypočula si objednávky a odišla do kuchyne, urobila kávu z mrkvy, dala šálky na podnos a otočila sa smerom ku obývačke a nastala tma.
V tom nastal vreskot o hlasitosti dvoch motorov lietadiel a pred ňou sa objavila obrovská hnusná vrieskajúca tvár, potetovaná rôznymi symbolmi, s tesákmi a s čiernymi očami. Jej koža bola farby 4 týždňovej mŕtvoly. Iveta sa strhla zo spánku a rýchlo zasvietila lampu pri nočnom stolíku. Celá roztrasená sa chvela v posteli a snažila sa predýchať to čo práve videla. Po chvíli vstala, vybehla pred vstavanú skriňu na konci postele a začala ju zúrivo prehrabovať. V jej rohu našla pilulky, ktoré jej predpísal doktor, a tak si ich ihneď zobrala za hrsť. Vydýchla si a oprela sa hlavou o zárubňu skrine. Tie tabletky nebrala už dlhšiu dobu a preto si nahovárala, že to je dôvod jej zlého sna. V tom niekto silno zaklopal na dvere od jej bytu. Iveta ustráchane podišla k dverám a pozrela sa cez kukátko. Na chodbe nebolo rozsvietené a tak nikoho nevidela. Dotkla sa opatrne dverí, ťažkým dychom zarosovala zárubňu, snažiac sa o rázny tón, hoci nebol presvedčivý, sa opýtala:
-"Kto je tam?", snažiac sa zatajiť ťažký dych, dúfajúc, že toto tiež nie je iba sen.
-"Iveta, to som ja Ivo.", odvetil mužský hlas za dverami. Iveta si vydýchla. Spoznala ten hlas jej najlepšieho kamaráta s ktorým vyrastala. Časy sa zmenili, pretože to už nebol ten malý bucľatý Ivko, ktorého si pamätala. Teraz to bol kus chlapa, ktorému by "dala", avšak jedine opitá, pretože mať niečo s kamošom, by jej prišlo trápne. Obdivovala jeho postavu a hlavne jeho nakrátko oholenú bradu ktorá niesla jeho tvár. Tiež sa jej páčili sa jeho oči avšak nikdy o ňom ako o "niečom viac" nerozmýšľala. Koniec koncov bol policajt, a k tým mala bezdôvodný odpor.
-"Ivo? Čo tu robíš o tejto nočnej hodine?", spýtala sa Iveta začudovane.
-"Iveta, prosím ťa otvor nechcem to rozoberať tuna cez dvere.", povedal Ivo. Iveta rozsvietila na chodbe a odomkla všetky zámky na svojich dverách od bytu.
-"Čo sa deje?", spýtala sa Iveta prekvapene vpúšťajúc Iva dnu.
-" Ivi, prosím ťa obleč sa.", povedal Ivo priveľmi vážne na túto nočnú hodinu.
-"Ivo, čo sa to...", začudovane sa opýtala Iveta, avšak nestihla dokončiť vetu, lebo Ivo ju zahriakol.
-"Prosím ťa nepýtaj sa teraz, pretože nemôžem ti nič povedať, obleč sa a poď so mnou dole.", povedal Ivo vážne. Iveta sa začala báť, lebo začala tušiť niečo zlé. Pozrela sa mu do očí, a bez slovka sa otočila a zobrala na seba bundu, nové rifle a kabelku s dokladmi a mobilom. Vyšla zo spálne a Ivo ju už čakal pred schodmi pred bytom. Iveta za ním vystrašene pozrela, zobrala kľúče a zamkla byt z vonku.
-"Ivo, šak povedz mi čo sa deje, prečo si prišiel za mno u služobne? Azda si myslím že si zaslúžim vysvetlenie keď sa za mnou dotrepeš tak neskoro v noci?!" vyzvedala Iveta s náznakom strachu v hlase. Ivo ju ignoroval a mĺčky kráčal popred ňu.
-"Nastúp si dozadu.", povedal Ivo vážne, držiac pritom vchodové dvere, ukazujúc na jeho policajné auto. Iveta sa naňho pozrela zakryla si hlavu rukami, pred dažďom a pobehla k autu. Ivo ju nasledoval. Iveta nastúpila, zabuchla dverami a zháčila sa.
-"Ahoj Ivet.", pozdravil ju známy ženský hlas.
-"Natália? Čo ty tu robíš? Čo sa to deje? Ivo kam ma to veziete? ", začala už Iveta nervózne vyzvedať, a pritom sa nalepila na mriežku, ktorá oddeľuje zatknutých od vodiča.
-"Ivet, počuj hlavne sa teraz upokoj." upokojovala ju Natália, pokojným hlasom, no zo slzavými očami. Natália bola jej sesternica, s ktorou tvorila partiu na základnej spolu s Ivom, avšak na strednej sa ich cesty rozišli. Iveta s Ivom si tam vytvorili novú partiu, avšak tá sa tiež rozpadla po strednej no na výške spolu s Natáliou vytvorili ďalšiu, tentoraz bez Iva. Natália bola žena s výraznými perami, modrými očami a s postavou ako bohyňa, hoc bola tak isto stará ako Iveta, čo jej aj vlastne niekedy závidela. Stali sa nerozlučnými odkedy všetci traja opustili vysokú školu.
-"Č..Čo... Čo sa stalo?", opýtala sa Iveta teraz už v miernej panike, ktorú sa snaží zadržať. Natália jej chytila ruky a pozrela sa jej do očí.
-"Ivet... Ivo dostal hlásenie a tak prišiel za mnou aby som Ti bola oporou, vieš, Ivo dostal hlásenie o autonehode... a... ide o tvoju mamu..", vraví Natália koktajúc.
-"...Je v poriadku?" povedala Iveta s hrčou v hrdle, pretože sa obávala toho najhoršieho. Natália sklopila zrak a zavládlo ticho.
-"...oh nie...", povedala Iveta v momente, keď si bolestne uvedomila, čo sa stalo. Auto zastalo a Iveta vyšla von. Keď zbadala vrak, strnulo k nemu podišla. Spodná pera sa jej zatriasla a pocítila slabosť v nohách. Keby niet Natálie tak spadne na zem. Zdesená sa otočila a svetlá sirén akoby zbledli a celý svet sa zastavil. Uvidela svoju matku ako ju pomaly zazipsovávajú do mechu na mŕtvoly. Iveta sa vytrhla a rozbehla sa k nej, padla na kolená a začala jej hladiť tvár a hlasno vzlykať Natália prišla k nej a začala ju objímať. Ich slzy zmýval dážď na tvár Ivetinej nebohej matky. Jej strata ju bolela každým, vzlykom čoraz viac a viac.
-"Ivi, poď, musia ju odviezť, odveziem Vás teraz na stanicu, na krátke vypočutie." dodal po chvíli Ivo s kamennou tvárou. Ivo a Natália pomaly odtrhli Ivetu od jej matky a naložili ju do auta. Iveta celú cestu plakala a zavýjala na Natáliinom rameni. Keď auto zastalo pred policajnou stanicou, Natália zobrala Ivetu pod ruku a spolu s Ivom odišli do jeho kancelárie. Ivo im urobil horúci čaj, a zabalil ich do diek čo mal poruke.
-"Iveta, prosím ťa teraz sa sústreď, povedz mi kam šla tvoja mama a prečo mala tak naponáhlo.", opýtal sa Ivo pokojne hľadiac Ivete do očí. Iveta s neprítomným pohľadom hľadela do stola a občas zavzlykla.
-"J..Ja...Ja neviem.", odpovedala Iveta vzlykajúc.
-"Ako vieš že mala naponáhlo?", opýtala sa Natália držiac Ivetu za ruku.
-"Mala na sebe župan, a išla príliš rýchlo na to aby vybrala tu zákrutu, niekam sa musela strašne ponáhľať.", odpovedal Ivo upokojujúca a začal hladiť Ivetu po rameni.
-"Iveta, nespomenula ti mama niečo? Nevolala ti?",opýtal sa jej upokojujúco.
-"Ja... ja... mala so byť lepšia na moju mamu. Nemala som sa na ňu hnevať za to ako ma odsudzovala a ako ma vnímala. U.. Určite by mi potom aj zavolala, a povedala by mi čo sa deje. Nemala som byť hlúpa. Ma.. Ma... Mala som sa jej po tých troch týždňoch ozvať, a nehrať sa na tvrdohlavú." zavzlykala Iveta.
-"To je v poriadku Ivi, ty zato nemôžeš, tu máš, odpi si z čaju.", povedal Ivo upokojujúco. Iveta si poslušne odpila z čaju.
-"Ivi, a nemáš ani šajnu kde by mohol byť jej manžel?" spýtal sa Ivo.
-"Myslela som si, že kde je v tejto chvíli. A nie je náhodou jedným z vás?", povedala Natália stískajúc Ivete ruku. Iveta mala horší vzťah zo svojím otcom. Bol na ňu hnusný kvôli jej "jedinečnosti". Preto každý akceptoval fakt, že ho za svojho otca neuznávala. Hlavne potom, ako videli ako sa ku nej správa.
-" Snažili sme mu sa dovolať, poslali sme mu aj správu, no má vypnutý mobil, začíname mať pocit, že je nejako do toho zamotaný.",odpovedal Ivo.
-"Ako?.. čo nie?...ja... ja... neviem kde je... on bol milý ku nej, len ku mne nie...nie.. on nemohol...", zavzlykala Iveta a začala sa chvieť.
-"Pozri Ivo čo si urobil. Vieš čo? Sám vidíš, že nie je schopná vypovedať v tejto chvíli. Zavez nás ku nej domov, a potom sa ti ozveme, keď nás niečo napadne." povedala Natália vyčítajúc.
-"Prepáč Ivi, dobre, tak keby niečo nové tak si voláme, len ťa prosím Ivi podpíš tuna len niekoľko papierov o prevzatí pozostalosti čo sme na mieste nehody našli. Do výpovede uvediem že nemáte poňatia o príčine nehody.", povedal Ivo. Iveta trasúcimi rukami dopila čaj a podpísala pár papierov, a niektoré častovala aj slzami. Natália zobrala pozostalosti a potom odišli a nastúpili do auta. Ivo ich odviezol k Ivetinmu bytu a počas jazdy sa Iveta trochu upokojila. Natália podopierajúc Ivetu ju odviedla do jej bytu a usadila ju do obývačky. Chvíľu pobudli v objatí až nakoniec Natália sa spýtala:
-"Ivi, máš víno?"
-"V chladničke.", odpovedala Iveta smutne a zamyslene hľadiac do stola. Natália šla a naliala obom trochu vína.
-"Ivi, potrebuješ trochu voľna, nasťahujem sa teraz k tebe, lebo i tak ma vyhodil majiteľ, kvôli meškajúcej splátke, ale nebolo to mojou vinou, ale na vine bola účtáreň v robote. I tak potrebuješ spoločnosť, plus zatiahnem nás teraz obe pokiaľ ťa to aspoň trochu neprejde, čo ty nato?", spýtala sa Natália.
-"Ako chceš.", odpovedala Iveta s nezáujmoma s prázdnym pohľadom.
-"Pozri Ivi. Som tu pre teba. Keď budeš niečo potrebovať, tak ani mi nevrav, lebo ja už ti budem na ceste po to čo potrebuješ. Ok? Budeme žiť ako na výške, a všetko bude fajn.", povedala Natália chytiac Ivetu za ruku a hľadiac jej do očí. Iveta zodvihla zrak, pozrela sa na Natáliu a stisla jej ruku.. Posnažila sa aj o úsmev, a na danú situáciu, to bol celkom úspešný pokus.
-"Ráno napíšem šéfovi, že beriem si dovolenku.", povedala Iveta smutne.
-"Dobrá holka.", usmiala sa Natália a postrapatila Ivetu po vlasoch ako za detských čias.
-"Idem sa teda osprchovať ty si bež ľahnúť, bola to dlhá noc a zaslúžiš si odpočinok.", povedala Natália a postavila sa.
-"Naťi?", spýtala sa Iveta.
-"Ano?", odvetila Natália.
-"Prečo sme si do piči nezobrali dáždniky?",spýtala sa Iveta. Naťa sa pozrela na Ivetu a začala sa smiať.
-"Ty vieš prelomiť ľady , Ivi, tak ako za starých čias, haha.", zasmiali sa a Naťa odišla do sprchy aj s vínom. Iveta medzitým si odsŕkla s vína a zamyslene sa pozerala hodnú chvíľu na podlahu. Potom sa načiahla za pozostalosťami a začala sa medzi nimi prehrabávať. Medzi nimi našla svoje staré kresby svojho imaginárneho kamaráta, ktoré jej mama schovávala a zakazovala kresliť, a ktoré aj boli príčinou niekoľkoročného sedenia u psychiatra.
-"Vaňko...", povedala nahlas. To ju zaujalo a zamyslela. Otočila jednu z kresieb, na ktorej bola čierna postava pri jesennom strome, pozerajúc na západ slnka. otočila ju a na nej bol nápis na ktorý si nespomínala. Pozrela sa pozorne a prečítala ho nahlas:
-"Padá mi hlava pak cejtim jak někdo, lehce mě za ruku vzal. Blázen či voják, jak maškara divná tam stál, tak pozvem ho dál.", skončila vetu s údivom. Pozrela sa na strop v duši hľadajúc odpoveď.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára