Konštanty a premenné, princípy a bázy...

Keď nám  ruže kvitnú v tŕňoch,
tak namiesto hviezd padá obloha,
no ruže nevzídené za lúču v splnoch,
čo zamat spomienok, to tela okova.

A čo majú víly z týchto hviezd,
pre ktoré slzy riek sa neplačú,
nuž ako matky prázdnych hniezd,
sa im z hliny predsa perly nehádžu.

V očiach mať svety, ktoré sú za slnkom,
z tých divokých rán poľných vrabcov,
hľadáme kytice priamo pod oknom,
ozobané knihy nebeských dravcov.

Za dymu sviec pálených v noci,
je ich vôňa len listom strateným,
na tvári úsmev a v duši "hoci",
je každé stretnutie jarným zletením.

V pohári krv, či víno, či prach,
každému z lebky osudu po práve,
však znova sú sojky vo svojich hrách,
a večerné sonety končia pri káve.

No keď začne Vám horieť nebo nad hlavou,
tak namiesto hviezd padne Vám temnota,
lebo niet nádeje tam, kde srdce je s obavou,
nezazrieš splnené želania, kde vládne slepota.

Keď horí ti duša a oči ju hasia,
a netušíš kam ťa osvetlí tvoj duch,
tak lupene ruží o slovo sa hlásia,
len aby ste sa nestali pánmi múch.

Či je to cesta bez zmyslov a plánov,
a či je to pohľad za poslednou vranou
pamätaj, že ráno vždy začína mletou kávou,
tak ako aj končí kniha poslednou stranou.

Princezná z Oceľovej hrabby

Sedela princezná v lupeňoch kvetov,
myšlienka za myšlienkou veje jej s vervou,
sedela princezná a nad ňou baldachýn,
každé jej tajomstvo sýkorka zatají.

Na konci leta víta nový rok s úzkosťou,
pretože verila že prekoná hradbu blízkosťou,
avšak tá princezná je paňou oceľovej masky,
zlomená ruža túžiaca po vode s tvárou krásky.

Keď vyšla na balkón v poryve lúčov,
zabudla kde dala srdce od toľkých kľúčov,
a tak jej vietor vlasy hladí slzou z oka,
dúfajúc v budúcnosť, v útek od svojho soka.

Sokom jej je minulosť a budúcnosť vo hviezdach,
vo vnútri nepokoj, lebo to srdce ju dobiedza,
verí však veciam, o ktorých sa mlčí,
hoci telo má vrabčie, jej duch je vlčí.

Chystala cestu, zbalila aj za princa,
kalichy, čaše či mosadzná kanvica,
no ako tak hľadí v diaľav z výšky,
bolí ju pocit, že jej život je líškin.

Zo strachom v očiach sa bojí cesty,
či všetko do listu na rozlúčku zmestí,
či tam kam chce ísť, či ju čaká jej archa,
no ona chce ísť, nech hocaká je ťarcha.

A tak z jemnosti rúk chytá si hrdlo,
jej závoj strachu však motýľ strhol,
nesúc jej ružu z tej záhrady života,
kvôli jej plánom, chradla jej ochota.

"Bolesť je bránou času skúsených,
prepáč mi milá, s tebou sa nežení,
a viem že to bolí, že ťa to trhá,
no pamätaj, kdekoľvek si, čaká ťa myrha."

"Prejde ešte čas, dokiaľ to pochopíš,
hoci máš bolesť, niektoré veci nezmeníš,"
A tak princezná z oceľovej hradby,
odčíta z plánu straty a sadzby.

No verí, že keď príde čas ísť,
všetku jej minulosť bude niesť iba list,
a konečne slobodná a plná nádeje,
ju za krajším zajtrajškom život odveje.

Posledným nádychom v jesennú noc,
s úsmevom na tvári čo nekričí o pomoc,
zaťala päste v sile jej vlčieho ducha,
aby sa stala kráľovnou, a nebude už tá druhá.

https://www.youtube.com/watch?v=A_af256mnTE