je ako sledovanie zapadajúceho slnka za modrý oceán,
lebo všetko dobré vo mne ženieš až k svojim medziam,
a ja chránim si Tvoje srdce ako japonský porcelán.
Avšak všetko raz končí a má svoj čas,
nuž že aj naše kosti sa zmenia v prach,
tak žiarme a užívajme si spoločne krás,
dokým len ostanú spomienky o našich hrách.
.
.
.
Priznám sa...
Keď dopadá na vankúš lúč ranného slnka,
tak len s mojim skľučujúcim krížom na srdci,
lebo netušíš, že nie každá slza nahlas zažblnká,
ja väzním si srdce vo svojom plechovom hrnci.
Túžim však po tvojom objatí no aj chrániť sa chcem,
lebo netúžim si niesť za svoje zranenia boľavú vinu,
držíš však vo svojich rukách môj strach a dobre viem,
že tí nesklamaní nikdy nezažili tú pravú ukrutnú zimu.
Avšak po tvojom dotyku sa mi zakaždým vnútro roztlieva ,
a ja nechávam sa okúzliť, hoc strach mi je slabosťou,
za prívalu vĺn počúvam ako mi moja minulosť odznieva,
od počtu hviezd rovnému chvíľam plnenými radosťou.
Nakoniec niečo večné predsa len jestvuje,
a naše kosti môžu byť pre to iba začiatok,
lebo nik nevysvetlí ako len duša k duši pasuje,
akoby zo svojej formičky jantárový odliatok...
