Stretol som dievča uprostred noci,
okrem mesiaca a hviezd jej žiarili oči,
a samotná v smútku zvierala dve dýky,
plná tajomstiev a nádeje bola zbavená pýchy.
Vravela tajomstvá, ktoré nevidel svet,
ostala poslednou, iných už niet,
hudla mi tajomstvá o budúcej ceste,
akoby tri dýky mi prebodli srdce.
Zaviedla ma potom za svojou matkou,
bohatou, spanilou, bývalou šľapkou,
dala mi rady, ktoré si nik necení,
no avšak tím čo chápu, kov na zlato premení.
A tak som spovedal jej dievča pod alejou,
oči mala krásne sťa z lupeních závejov,
a v tichosti a vánku a cinkotu čiaš,
sme spravili si domov, ktorý bol náš.
Avšak osud nám poprial a hviezdy sa zasmiali,
zbytočne nám mince vo fontáne cengali,
keď osud sa zahrá s tou tvojou nádejou,
predsa sa musíš poddať vôli anjelov.
Som iba prútikár, to ma len živý,
dve prúty v rukách čo konajú divy,
no niekedy sa musí človek len smiať,
lebo nevie čo chce v živote mať.
Bola to možnosť ukázať slnku,
že patrím pod nebesia, na moria v člnku,
lákavá možnosť čo zmizne sťa hmla,
hádam tá cesta nebude dlhá.
A tak tri prúty mi robili stráž,
keď som v diaľke nabíjal ráž,
a s čakaním v diaľke som ticho sledoval,
ten nečakaný staromestský festival,
Vstúpil som doprostred námestia palisád,
srdce ma bolí, že to nechcem opísať,
spomedzi všetkých čo rád som mal,
musel som sa biť, len som sa obraňoval.
A neskôr v hospici, keď zotavil ma čas,
zbadal som dievča bez dýk, no ruky dvoch čiaš,
a keď sme si vínom ovlažili ťažké pery,
povedala: "Opusť temnotu, každý ti verí."
A tak som na začiatku, tam kde som bol,
no bez záhadného pocitu a tiež žiaden bôľ,
možno som si myslel, že viem kam mám ísť,
no až teraz som si istý, že tu som mal prísť.
A tak som začal budovať svoj hrad,
stavať si život snáď už posledný krát,
na obraz kráľovstva z ktorého je domov,
bez toho dievčaťa, zdivelo z honov.
A tak cesta mi nekončí, to je len začiatok,
opúšťam stromy a ulice z pamiatok,
a tak ako som zistil, že kde mám prísť,
je pre mňa najvyšší čas, musím už ísť.
... a dúfam, že sa teší na naše stretnutie...
... lebo tentokrát mi šťastie už neujde...
