keď zavriem oči v spomienkach,
spomínam ako stojaci v dave,
sa mi myseľ vznáša vo hviezdach.
Spomínam na svetlá lampiónov,
a pod balkónom sa hýri bál,
a hoci si jedna hviezda z miliónov,
dobyl si mi srdce a stal si sa kráľ.
A prvé slová ako od Romea ozvena,
hoci som Júliou nikdy nechcela byť,
padli nám konfety a hudba zaznela,
vtedy som vedela, že chcem s tebou žiť.
A preto som na schodoch plakala,
prosiac ťa o to čoho sa bál môj otec,
zobral si ma za ruky a sudička náš odviala,
zaznel polnočný zvonec a chceli sme utiecť.
Spomínam na časy keď šla som do záhrady,
jedine miesto kde sme nemali masky,
a tak žiť v dvoch svetoch, nás dvoch a záhady,
držiac sa za ruky v záhradách lásky.
Nevediac o citoch neverila som že sa objavíš,
bála som sa lásky, neveriac na vzťahy,
a zakaždým keď sa bojím ty ma zastavíš,
a dáš vždy trocha z tvojej odvahy.
A vo chvíli keď už som nechcela čakať,
kľakol si si na koleno a donútil ma nádherne plakať...
"Zober si ma Júlia, nemusíš byť sama,
a to je jediné čo pretrvá ráno,
rozprával som s otcom a môže byť svadba,
a jediné čo stačí je len tvoje áno."
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára