Luna nám svieti,
hviezdy nám blikajú,
Amor ta letí,
kvety nám voňajú.
V staručkom lese,
kde žijú víly,
pri chladnom plese,
tam by sme žili.
Tie noci prebdené,
by nespočítal nik,
opísať sny nádherné,
je už môj zvyk.
Kde dúha sa končí,
príbeh sa začína,
nech šepot sa skončí,
svetlo sa zhasína.
V tom kraji divokom,
kde nie je zlá sila,
kde nehrozili zánikom,
kde smrť nekosila.
Žil jeden hrdina,
čo veľkú silu mal,
milovala ho krajina,
on nikdy nesklamal.
Raz, smrť prišla k nemu,
nedočkavá a hladná,
prihovorila sa k nemu,
priveľmi chladná:
"Poď so mnou duša biedna ty nie si jediná,
musím ďalšie pozbierať, kým ubehne hodina,
tak sa nebráň odvekým pravidlám,
ja som šťastná že už ťa mám."
On pozrel sa jej do očí,
ta kde oči má mať,
stáli k sebe zoči voči,
kto z nich bude kráľovať?
"Mám zbraň ostrejšiu než meč,
a to pretože poznám tvoju reč,
mňa nemôžeš poraziť,
ty nemôžeš zvíťaziť,
pretože moja zbraň neničí, ale tvorí
preto tvoje telo zhorí,
hoci si zabíjať povolána,
bola si niekedy milovaná?"
"Netuším čo je to láska,
mňa netrápi táto otázka,
ja mám pocit jediný,
páliť za sebou dediny,
a brať ľudské životy,
zosielať smrteľné driemoty,
ja zotrvám pri tejto kázni,
lebo to je prapor víťazný."
Bili sa tri hodiny,
udiala sa veľká spúšť,
ľudia slzy ronili,
kde sa bili, tam je teraz púšť.
Ona svojou kosou blisla,
on ju mečom zastavil,
tajne ho tam prekliala,
zbavila ho všetkých síl.
On bezvládne leží na zemi,
od bolesti ťažko vzdychá.
"Tak tu ma máš, tak si ma vezmi"
On sa smrti neostýcha.
Ona kosu zdvihla do výšin,
posledný úder zasadiť,
On mečom sa jej dotkol slabín,
už nemohla zvíťaziť.
Na zem padla ako strom,
"Tak ti treba ty čarodejka!"
Zrazu sa ozval veľký hrom,
Jeho dušu si neodvliekla.
Zmizla preč, no nie navždy,
prezradil to jej temný hlas,
išla inde páchať vraždy,
no vráti sa poň raz a zas.
K hrdinovi prišla jeho milá,
spája ich tá zvláštna sila,
prišla mu telo uzdraviť,
a jeho dušu nežne pohladiť.
"Mesiac sa usmieva, hviezdy nám blikajú,
a naše srdcia, v láske nám plávajú.
Hviezdy už blikajú a mesiac svieti,
milujeme sa ako dve deti,
ako dve deti láskou vždy spojený,
ach, aký je ten čas lásky nádherný,
ako dva holúbky spolu hrkútame,
a to len preto, lebo sa veľmi milujeme,
vravím si ako sa to len stalo,
lebo takých duší je na svete málo,
som vďačná že si, že vôbec jestvuješ,
že dýchaš, že spíš že veľmi ma miluješ."
Ona mu ústa otvorila,
v jeho lásku sa utvrdila,
nežne ho na čelo pobozkala,
lebo ho veľmi milovala.
Zobrala si ho na plece,
do postele si ho uložila,
telo mal ako vrece,
bolesť už-už pominula.
O dva roky neviem kedy,
keď čierne ruže rozkvitli,
Ona prišla ako vtedy,
mala to v tam pamäti.
Zvestovala: " Až do Súdu!
Nevyhneš sa tak osudu,
osud ten sa nezmení,
tvoja duša zle pramení."
On jej na to: "Hrozná si!
Vyťahám ťa za vlasy?
Sám si strojcom svojho šťastia,
zlé myšlienky ťa dnu chrastia!"
Ona na to: "Čo vieš človek úbohý!
Ochvíľu si nebohý!
Kto má pravdu? Ty či ja?
Ochvíľu všetci uvidia!"
Boj to bol však neurputný,
zničil zas všetko na blízku,
smrti to boj nevyhnutný,
nik však nešiel k bojisku.
Sekala kosou ako divá,
trafiť ho však nemohla,
to tá jeho sila iná,
zvíťaziť mu pomohla.
Zmizla zase ako hrom,
niečo sa dozvedela,
padla ako statný strom,
to už predtým vedela.
"Čo ja budem nedôstojná,
čo ja budem bojovať,
však mágia je teraz vhodná,
ona bude rozhodovať."
Preklínala, zaklínala,
kliala ako šialenec,
okúzlila, očarila,
blíži sa jeho koniec.
Postihla ho veľká smola,
postihlo ho nešťastie,
padol na zem ako oková,
tam kde tráva nerastie.
Prišla si poň zas,
s víťazným úsmevom,
Okolo sa šíril mráz,
zakryli ho saténom.
Už plakali najbližší,
už mu pohreb strojili,
mŕtvy bol aj smrti milší,
všetci slzy ronili.
Prišla k nemu láska jeho,
nemôže už žiť bez neho,
vyronila sa z oka slza,
tá sa vzduchom ladne kĺza.
A keď pristála na tvári,
jej milého už posledná,
zabudla na jeho sváry,
Jeho láska nádherná.
On zrazu sa oživil,
otvoril oči modré,
a nežne jej prihovoril,
slová lásky zvodné:
"Milujem tvoje nežné očká,
ústa ako rozprávočka,
vlásky ako pramienky,
ušká ako snežienky,
ľahučká si ako rosa,
po mysli mi chodíš bosá,
netreba sa strachovať,
lebo ťa ma kto milovať."
Smrť sa mala zbesnieť,
od zlosti až vykríkla,
nemohla ho ani vidieť,
víťazstvo si zakríkla.
Nepríčetná zmizla preč,
napadlo ju čosi zvláštne,
zahriakli si svoju reč,
už nie je plná temnej vášne.
"Ak nezničím jeho telo,
čo by moje "srdce" chcelo,
utrápim mu dušu Jeho,
Ona nemôže žiť bez neho!"
O tri roky, počas Luny,
keď divý vlci zavyli,
ticho vejú púštne duny,
Jeho lásku zabili.
Jeho srdce už nebije,
jeho duša je na kúsky,
veru sa mu ťažko žije,
keď už je bez lásky.
Vydal sa do divých hôr,
vyvraždiť lesy planiny,
Jeho dušu trápi bôľ,
má len cieľ jediný.
Chcel nájsť smrť krvilačnú,
no ta pred ním utekala,
nalíčila mu lesť príznačnú,
Jeho duša plakala.
Kričal na ňu:" Pliaga kde si?
Chcem ísť s tebou no ty tu nie si!
Bojíš sa, že ťa zničím?
Od bolesti strašne kričím!"
Zakliala však jeho milú,
do temnej hory mesačnej,
vyvolala strašnú silu,
k Jeho láske úžasnej.
Odišla preč za Jeho láskou,
konečne vyhrať pripravená,
ten mesiac nechala s jeho láskou,
čo nebola od cesty unavená.
"Tu som!": skríkla pliaga,
"Tvoja duša sa mi v ostrí jagá,
poď a nebudeš podvedení,
budeš za láskou zavedený."
On zničený, láskou zničený,
šiel za ňou ako ovečka,
no stačil moment nepozorný,
už navždy zavrel viečka.
Smrť sa zaradovala veľmi,
dosiahla vždy to čo chcela,
zasypaný jarnými peľmi,
jeho láska až zamdlela.
Rozžialená, ubolená utiekla od Smrti,
Aby vzala jeho telo chladné,
niesla ho až tam, do rodnej vlasti,
niesli ho jej ruky veľmi slabé.
Krajina bola vo veľkom smútku,
a za spevu vtákov, vône lupeňov,
mu zaspievala pieseň vskutku,
veruže tu poslednú.
"V úderoch času je bolesť živá,
na nej spočinula láska sivá,
a ak sníva srdce zúfalé,
tak o bosej láske na bále,
o labutiach bez perutí,
o svete čo sa nekrúti,
s tebou mi je chvíľka milá,
v úderoch času je bolesť živá.
V úderoch času je bolesť živá,
na ohnivom plameni je láska divá,
a ak v mesačných nociach tancuje,
medzi vílami sa raduje,
ju nepohltí ani vodopád,
ju neudupe ani mračno stád,
s tebou, nebola láska krivá,
v úderoch času je bolesť živá.
A tak v úderoch času je bolesť živá,
a ak nie je, tak sa sníva,
ktoré černoty dušu trápia,
ktoré tvory v nociach tápia,
ako dať láske bozk úžasný,
a nový svet stvoriť si takto senzačný,
lebo na tento svet sa zle díva,
v úderoch času je bolesť živá."
Keď doznela hudba posledná,
a na jeho tvár padol slnka lúč,
tak táto duša utrápená,
bola na veky vekov fuč.
A ak slnko vyšlo v tento deň,
tak určite pod rúškom tieňa,
opustený je milenecký peň,
lebo zaspalo s ním jeho žieňa.
A z druhej strany záhrobia,
už konečne smrť porazili,
a ich duše nič iné nerobia,
lebo sa v láske uväznili.
A ja čo som bol ich synom,
Vám vravím čo ste si lásku kúpili,
nepite, neopájajte sa vínom,
robte tak aby ste lásku prežili.
Tak toto sú slova môjho otca,
a slová lásky mojej matky,
môj otec nebol žiaden zvodca,
a nehromadil žiadné statky.
A ja, osamelá duša básnika,
čo v tichosti kričí derie sa von,
hoc plodím lásku, do mňa však nevniká,
vravím: "každý raz prežije svoj Germilion."
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára