v okolí snehu a ľadového objatia,
hlas nemých tvári od žiaľu duní,
a ich teplé srdce plače od dojatia.
V pozadí ticho, len hukot vetví,
a na oblohe je ten tmy pán,
pomedzi kmene vejú len vetry,
spolu sú všetci, každý je sám.
Hoc počuť ticho i ľúbezný spev,
v hlbokom lese je symbol rodiny,
ich hrubou srsťou nie je len hnev,
za lásku a blížnych nesú si modriny.
Smútok či odvaha hrá sa im v očiach,
keď pohľadom na mesiac vyjú do tmy,
Nejednu slzu blížnych si zočia,
no smútok im zakrývajú neškodné hry.
Viac ako zvieratá majú človeka v očiach,
kvôli tej slobode a otroctve prírody,
nie sú len zverou čo ostatných nivočia,
nemyslia si o sebe že majú výhody,
Trápia sa v mysli pri pohľade na svorku,
keď z úst im vychádza mrazivý dych,
prebehnú za deň nejeden háj či hôrku,
žijú vo svete ako každý mních.
Oni sú otázkou zrkadla človeka,
či za psí život nosiť mám cnosť,
za tú bolesť čo radosť im preteká,
mali by ľudia už naozaj dosť.
Duša je nádej a srdce je ružou,
no i tak chlad je cítiť z ich dychu,
pod zubami mali nemnoho mužov,
no nikdy nebrali na seba pýchu.
Kráľovia severu, grófovia zimy,
kniežatá odvahy a múdrosti,
hoc osud k vám nebol milý,
nevzdávajte sa svojej hodnosti.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára