kráčam ulicou kde svieti len nov,
hľadím na tváre čo zlomili sny,
otcovia sveta kričiaci do tmy.
Tá ulica je prázdna, hoc plná je duší,
nikto ma nechápe hoc každý to tuší,
že ja mením dej zo zákutí noci,
a nikto netuší čo mám v tej moci.
Zlomené budovy a duše sú na kameň,
ja som tá nádej a nádeje prameň,
oni len stoja s krikom na tvári,
a ja som ten čo ich pozná a zdraví.
V niektorých izbách vidno len lampy,
sú to tí preživší, čistý od hanby,
v okolí počuť len vrany a vlkov,
v samote plameň ničenia vzbĺkol.
Kde boli tie časy keď svietilo slnko?
Nepadal dážď a život bol klbko?
A ľudia si vraveli: ,,Ako sa máš?´´
Nebola nenávisť, nebola zášť?
Tie časy tu zostarli, a sú v týchto sochách,
a kým som sem prišiel tak pre nich som v mukách,
hoc na mňa zabudli a blúdim tu sám,
útápam smútok v hojnostiach rán.
Ja som ten anjel čo zabíja ľudí,
zo smrťou sa poznám, hoc ju to nudí.
Človek je schránka s dušou vo vnútri,
a keď duša je démon, tak navždy len blúdi.
Od Boha smiem kráčať no nikdy nie zastaviť,
vídim len značky, ktorých smiem popraviť,
a s kamennou tvárou zavraždiť beštie,
to je ten dôvod prečo nikto tu nežije.
A keď tu skončí tá moja úloha,
navrátim meč, ten dar od Boha,
a zbavím sa zufálstva, ktoré má ničí,
opustím telo a tento svet sa zničí.
.
.
.
A potom to začne pekne a odznova,
oslobodiť priateľa čo tllačí ho okova,
zahubiť démonov a pekelné tvory,
a tento svet sa nanovo stvorí...
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára