zasnenými očami si čítala rozprávky,
a v závoji motýľov videné vo sne,
si s horiacim srdcom maľuje básne.
Prešla si komnatou hľadajúc odpoveď,
a ani anjeli ju nevzali na spoveď,
tancovala s družkami vo svite luny,
a jej radostné srdce sťa zvon jej duní.
To je tá víla, ktorá so stuhami nádeje,
vyhrala nad smrťou, jej životu sa už nesmeje,
našla tú ružu, ktorú tak bolestne hľadala,
a zmizli jej spomienky, nad ktorými plakala.
Mesiac jej svieti cez lesnú bystrinu,
a posledná slza jej napĺňa škrupinu,
a za zvuku ticha ševeliaceho lístia,
jej srdce je jasné, no hlava je hmlistá.
Vlčí vykot sa v tú noc ozýval v pozadí,
keď odišla zo skaly, kde nikto nič nesadí,
no nechala tam nádej na kuse papyru,
so slovami srdca, ktoré je zo zafíru:
"Si moja ruža, čo s tŕnia mi vykvitla,
si moja láska, čo nádej mi poskytla,
si moje slnko, čo ráno mi svieti,
si moje hviezdy, tie nočné deti,
si môj mesiačik, čo v noci má chráni,
si môj anjel, čo pred smútkom ma bráni,
si to, čo robí moje srdce sýte,
toto nie je báseň, toto je už o cite. ..."
Láska je liekom nám daný časom,
začína pohľadmi a nesmelým hlasom,
avšak tá láska tak náramne hreje,
že i s dušou Atlasa nesmierne chveje.
Odpoveď vedela, no zažiť ju musí,
láska je len slovom bez zvuku huslí,
už sa netrápi pre búrky, ktoré už dozneli,
lebo láskou Ti srdce Tvoj smer zavelí.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára