Lov

V húštinách ľalií a pod koreňmi snov,

vo svete krásnom, sťa iného niet,

v dobách, keď v srdci máš úplný nov,

a na jazyku máš pár tichých viet.

Keď cíti sa sám aj tvoj vlastný tieň,
nachádzaš zábavu v bláznivých menách,

opusť svoj svet, nuž inakšie mieň,

lebo svoj osud píšeš po zničených stenách.

Nehľaď na závoj tvoriaci sochy,

ktorý zub čas i tak len zničí,

pokiaľ však áno, zrátaj si kroky,

dokiaľ len víchor Ti v živote fičí.

So strunami času a ružami nádeje,

opíjaš sa krásou hrozného smilstva,

čakáš na Satyra kedy ti naleje,

srdce máš iné, budúcnosť hmlistá.

Pozeráš po tvárach ktoré sú nemé,
a čakáš na slovo lásky od kameňa,
hlava je prázdna a hoc je to zrejmé,
každého opustí tá mladosť jeleňa.

Priznaj sa, že stojíš tak na chvíľu,
opantaný volaním budúcich liet,
vyraz už sám, nečakaj na vílu,
lebo už času pomaly niet.

V jeseni kašmíru a posledných zvonov,
čakáš na lúke v zajatí oblakov,
sleduješ v diaľke nemálo honov,
srdce si zbavil pavúčích povlakov.

Povedz mi pravdu, či nechceš žiť takto,
zbavený lovenia, a nebyť už lovený,
hoci si myslíš, že si žil krátko,
ver mi že s láskou si bolesti zbavený.

A už nebudú básne, o konci leta,
a  o vôňach budúcich podvečerí,
tak ako radostné je malinké dieťa,
srdce sťa vlna sa láskou nám rozčerí.

Avšak to pýcha diablom nám daná,
núti nás ku činom ktoré nás trápia,
preto vždy hľadáme zajtrajšie rána,
a iné myšlienky dušu nám uchopia.

Je to beh na míľu, nie vždy však zelenú,
a niekedy zbytočne čakáme na šťastný koniec,
každý však túži mať Trójsku Helenu,
a byť v jej stáde zabitých oviec.

Každý žne vysoko, hoc nižšie je šťastena,
po búrlivom období je vždy nový deň,
pamätaj na to, že láska je zelená,
pozri si do vnútra a preži si sen.