kde choroba času stíha nás denne,
duša sťa v lete ľadového sileňa,
s ťažkosťou snívaš o hrách na sene.
Ako to myslieť? Hľa, tu je otázka,
veruže nejediných hier od Shakespeara,
detské ruky čo držiac sa povrázka,
ako na zamate položená staroveká lýra.
A pes či vlk pred krajinou slnečníc,
sa ako motýľ vo vetre s radosťou ihrá?
Nuž pomedzi tance nemnohých nevoľníc,
svoj nebeský kúsok hľadá si myrha.
A nech si to postavíš na slavný Babylon,
nanovo budovať ten zatratený majestát,
na stadií počet si prešiel si milión,
no nezakopol si ani o jednu z prapodstát.
Honba za krásou tej slávnej Beatrice,
je pre niekoho ta skutočná nedeľná homília,
avšak pred odletom stúh a svadobnej holubice,
si zabudol na hľadanie svojho Vergília.
Lež... čo poeta chcel vravieť,
o ránách pred nocami osudu,
temná je tá polnočná háveď,
keď koná sťa iba z čistého popudu.
Jedno, dve krídla, a potom vášeň,
to znamenia bohov si nevedomky dal,
a takýto zmysel, ako má báseň,
si pochopiť musí každý už sám.
Lež... chcel by si pomoc od svätej Lucie,
s krídlami ušitých z tónov Toledy,
nepýtaj radu od pocestnej Marzie,
keď vidíš že spieva vianočné koledy.
Ani sa nedívaj do očí kráľovny,
ktorá svoju ríšu škrtá si v rukách,
zo stajní vyber a zapriahni pohony,
lebo El Dorádo sa topí už v mukách.
Krvavá modrá na stenách chrámu,
zdobí sa šperkami pre tvoj zrak,
tak ako milenec obťažká dámu,
tak našou slobodou je ohnivý vták.
Na konci poémy čo svetom sa šíri,
nezáleží na poslednej note notára,
na každom strome sedia nám výry,
a na zem dopadá ruža z oltára...
...tancuj a tancuj vo víre hudby, lež tvoj ruka spočinie v zemi, či v kotlinách pekla či vo vrcholoch v nebi, najväčšou hrozbou sú vždy len tí nemí...
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára