tak namiesto hviezd padá obloha,
no ruže nevzídené za lúču v splnoch,
čo zamat spomienok, to tela okova.
A čo majú víly z týchto hviezd,
pre ktoré slzy riek sa neplačú,
nuž ako matky prázdnych hniezd,
sa im z hliny predsa perly nehádžu.
V očiach mať svety, ktoré sú za slnkom,
z tých divokých rán poľných vrabcov,
hľadáme kytice priamo pod oknom,
ozobané knihy nebeských dravcov.
Za dymu sviec pálených v noci,
je ich vôňa len listom strateným,
na tvári úsmev a v duši "hoci",
je každé stretnutie jarným zletením.
V pohári krv, či víno, či prach,
každému z lebky osudu po práve,
však znova sú sojky vo svojich hrách,
a večerné sonety končia pri káve.
No keď začne Vám horieť nebo nad hlavou,
tak namiesto hviezd padne Vám temnota,
lebo niet nádeje tam, kde srdce je s obavou,
nezazrieš splnené želania, kde vládne slepota.
Keď horí ti duša a oči ju hasia,
a netušíš kam ťa osvetlí tvoj duch,
tak lupene ruží o slovo sa hlásia,
len aby ste sa nestali pánmi múch.
Či je to cesta bez zmyslov a plánov,
a či je to pohľad za poslednou vranou
pamätaj, že ráno vždy začína mletou kávou,
tak ako aj končí kniha poslednou stranou.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára