Pre prvú kapitolu kliknite sem.Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.
... Pozrel som sa z okenice na krajinu zaliatu lúčmi obedného slnka, či ma už Don Drago náhodou
nečaká. Zbadal som ho na nádvorí ako nervózne prešľapuje z miesta na miesto, nevšímajúc si hustý dav prechádzajúci vôkol neho. Pamätám si, ako som sa na začiatku toho dňa cítil obzvlášť pokojne vôbec netušiac, že udalosť z neho určí smer mojej básne, ktorá sa zmenila na ságu a v skutočnosti ju nazývam svojím životom. Popri stretnutiach s Donom Gabrielom som absolvoval niekoľké spoločenské večierky, na ktorých sa rozoberal príchod Ambasádora z Otomarského impéria. Keby niet toho davu, vôbec by som si na to nespomenul, že dnes je tým dňom kedy sa budú riešiť záležitosti diplomacie. Vskutku, stretol by som sa s Donom Dragom iba vo svojom súkromnom plášti iba na chvíľu, avšak kvôli toľkým očiam som si vybral ten najdrahší dar od Dona Gabriela a tým bol kašmírový plášť s lemom červenejším než jesenné záhradné ruže na našom panstve. Vskutku, vtedy som si spomenul na domov a troška sa mi zacnelo. Svoj plášť som vtedy korunoval šálom z dovážaného hodvábu, ktorý mi taktiež daroval Don Gabriel a vyzrel som znova z okenice svojej lóže. Frmol okolo Dona Draga neutíchal a on nervózne prešľapoval ďalej. Dúfal som, že podľa oblečenia pochopí, že nemám záujem, no fakt, že vydržal čakať za mnou tak dlho tomu ani veľmi nenahrával. Ach to úbohé srdce. Kiežby sme sa stretli v iný čas a v iný život.
Vyšiel som zo svojej komnaty a prešiel mramorovým schodiskom na nádvorie, kde ma očakával Don Drago. Vrava o príchode Ambasádora, neutíchajúci frmol služobníctva a vôňa rozličných jedál sa niesla celým hradom. Keď som vyšiel na nádvorie s vystretou sánkou a pokojným krokom, pohľad Dona Draga sa zmenil a jeho nervózne prešľapovanie zastavil úžas behom malej chvíle. Nebolo to práve to, čo som chcel docieliť. Jeho prvé slová po prebudený z úžasu boli príjemným privítaním a cítil som sa ako keby som sa vrátil domov, no jeho pohľad bol určitým spôsobom nepokojným. Avšak prekvapivo mi položil zaujímavú otázku, a to, či som si vedomí záležitosti diplomacie. Dvor pod mojimi okenicami nebol vhodným miestom na takúto diskusiu a preto som ho pozval do hĺbok kráľovských záhrad. Nečakal som, že jeho romantické srdce môže mať niečo za lubom a po pravde, je mojou chybou, že som sa nechal učarovať jeho príjemným vystupovaním a zjavnou náklonnosťou ku mne. So stoickým pokojom som mu odpovedal formálnou odpoveďou, ktorou som ho uistil, že som veľmi dobre informovaný o takýchto záležitostiach.
Už dlhé roky bola hranica medzi Ravenskou ríšou a Otomarským impériom sudom s pušným prachom. Diplomati nakreslili hranice medzi týmito dvoma veľmocami v rámci dohody medzi veľmocami, no problémy napriek tomu neutíchli. Ako som Ti už písal, Otomarské impérium si myslí, že pohraniční feudálni páni si najímajú banditov a plienia susedné dediny a mestá a neštítia sa prekračovať diplomatmi vytýčené hranice. Minimálne taká bola klebeta o každom rode, ktorí pochádzal z toho kraja, ako škvrna, ktorá sa niesla s nimi rovnako ako aj ich šľachtický titul. Estapa naozaj nikdy nebola kľudným regiónom, a mne už pri pozvánke od Dona Draga mohlo zísť na um, že bude chcieť prediskutovať túto záležitosť. V poslednej vojne, ktorá vtedy, ak si dobre pamätám, bola takmer pred celou jednou generáciou, vzbudila zášť zo stratených území. Nie každý vtedy uznával tieto hranice, a niektorí to vnímali ako by ich okradli o územia. Či to bola pravda, alebo nie, Otomarské impérium niekoľkokrát vyslalo vojská za hranice nášho územia ako "trestnú výpravu" a situácia vďaka tomu bola čím ďalej tým viac vypätejšia. Toto nepríjemné obdobie bolo ťažko riešiteľným, pretože Naša ríša a Otomarské impérium boli veľmoci neporovnateľných síl. Otomarské impérium taktiež disponovalo zvláštnou Mágiou, ktorá im sa dovoľovala presunúť z miesta na miesto behom žmurknutia oka, čo bolo proti klasickej Mágii Smrti a Mágii Života Ravenskej ríše netradičné. Tento snem bol obzvlášť ťažký, keďže Otomarské impérium sa dožadovalo spravodlivosti, zatiaľ čo Ravenská ríša riešila prekračovanie ich vojsk na naše územie. Kiež by si pohraniční páni uvedomili, že ten kus zeme o ktorí sa tak vehementne bijú, ich všetkých nakoniec prežije. Na mladého šľachtica, ktorým som bol, bola to príležitosť s nesmiernymi cenami pre víťaza, avšak zo strašnými dôsledkami z neúspechu škodlivými pre každého v krajine. Samozrejme, že posledné slovo v tejto záležitosti mal Kráľ, ktorí mal zvládnuť takúto situáciu obratnosťou srny, avšak nesmieme zabúdať, že niekedy ľudia načúvajú šepotom vo vetre potom ich nazývajúc intuíciou. :-)
Pri prechádzke sadom rozvoniavali ruže a jazmíny, čo pôsobilo pokojne na telo a myseľ. Lúče presvitali pomedzi listy vysokých kríkov a v pozadí sa ozýval štebot vtákov. Napriek tejto pokojnej atmosfére, Don Drago zaujal veľmi seriózne stanovisko. Jeho slová ma žiadali aby som zvážil jeho postoje. Jeho hrdosť predkov z neho žiarila ako letné slnko na pravé poludnie. Nechcel prísť o územia, ktoré zdedil a preto sa snažil obrátiť centrum problému na porušovanie hraníc Otomarským impériom. Bolo to logické, že si nepriznával vinu, avšak táto logika nie je jednoduchá. Povedzme, že ak by aj jeho rod najímal banditov a plieni pohraničné územia Otomarského impéria, Don Drago mohol byť dezinformovaný, alebo len vedieť prekrútenú pravdu. Alebo taktiež sa bál že príde aj o posledné zeme, ktoré má jeho rod, čo by mohlo znamenať ich koniec. Vieš, každá veta, ktorú človek povie ja na základe podmienok, ktoré zažil, z ktorých vychádza, alebo aj dokonca aj také, ktoré sa snaží dosiahnuť. A nakoniec som mal pravdu. Povedal mi, že ak by sme presvedčili Kráľa, aby jeho rozhodnutie smerovalo voči Otomarskému impériu, vytvorilo by to príležitosti pre oba naše rody. Po pravde, takúto podmienku, o ktorých som Ti vyššie písal, som nečakal. Samozrejme, zabudol som na fakt, že niečo ku mne cíti. Ak by ma presvedčil, zabil by dve muchy jednou ranou, pretože by zabezpečil svoj rod a tým aj môj, čím si asi myslel, že by si ma získal. Ach, tá logika zamilovaných. Ale po pravde, bol to dobrý človek. Len škoda, že narazil na ľad, ktorý horí.
Takáto žiadosť, kde mláďa ma veliť celej čriede, nie je nikdy jednoduchá a preto som mu odpovedal, že sa poradím so strýcom a tetou. Jeho pohľad stratéga sa v zápätí zmenil na pohľad opustenej siroty prosiacej o zvyšky jedla. Jeho tvár v tento jediný moment mi utkvela v pamäti, pretože vyplávala na povrch jeho vnútorná zraniteľnosť. Zachoval však dekórum, prehltol a požiadal ma nech sa neriadim radami starcov, ktorých čas už odišiel, a radšej nech stojím za novú Ravenskú ríšu. Po týchto slovách odišiel presviedčať ostatných na Dvore. Je to pravda, čo sa hovorí o jeho rode. Sú to líšky, ktoré lovia psy.
Chvíľu som ešte pobudol v záhradách, sledujúc more na jednej z jej terás, ukrytých ďaleko od všetkých, zahĺbený do svojich myšlienok. Tak či onak, tento spor sa musel vyriešiť mierovou cestou raz a navždy, pretože ak by sa nevyhovelo Otomarskému impériu, hrozí nám vojna, ktorá by znamenala straty na oboch stranách, nevraviac len o životoch poddaných a dobrých ľudí spravujúci túto krajinu, ale aj o ekonomike a mieri medzi krajinami a dokonca aj o pozícii Ravenskej ríše a jej dŕžav v rámci diplomacie. Taktiež by to poškodilo hlavnú obchodnú cestu, ktorá vedie z našej Ríše cez Otomarské impérium. Ak by sa však nevyhovelo pohraničným pánom, hrozí nám revolúcia, ktorá otvorí bránu do Ríše pre jej nepriateľov. Nechcel som v tom období byť na Kráľovom mieste. Tak, ako sa mi aj zdalo, Kráľovský Trón je predsa len aj napriek svojmu hodvábnemu lesku ušitý z tŕňov.
Slnko vtedy vyzeralo ako keby už nikdy nechcelo zapadnúť za obzor a rozhodlo sa pre večné popoludnie. Ťažko som si vydýchol a pobral som sa záhradou smerom k miestnosti s Trónom odkiaľ sa cez veľkú klenbu napájala Sála Večnosti, ktorá bola miestom vtedajšieho zasadania. Po ceste mi však pred očami preletel purpurový motýľ, ktorý si sadol na ružu trčiacu z jedného z vysokých kríkov. Bol to ten motýľ, ktorý mi splnil želanie o Kráľovskom Dvore aj za cenu zničenia ríše? Len Bohovia vedia. Zastal som a preglgol naprázdno. Telo mi zalial studený pot a prebehol mi po ňom mráz. Avšak zaťal som päsť a sklopil som zrak. Spomenul som si na svoj domov, na Luciine prvé kroky, na naťahovačky s Vergíliom a Dantem, na divadelnú hru, na záchranu Vergília pred plameňmi v stodole, a v neposlednom rade, na slová môjho otca po jednom z našich spoločných súbojov:
-" Si Vlk z rodu ruží, Wolfer. Tvoje meno znamená Vlčiteľ a nesieš symbol rodinného krbu. Tradíciu nášho rodu. Ak Ti zoberú túto Tvoju esenciu, buď horší než zima bez úrody, než ten najjedovatejší had zo sieťami horšími, než ten najväčší pavúk z jaskýň ďalekej Ríše Haiku. Buď ľadom, ktorý horí, mesiac, ktorý presvitá deň, stuha, ktorá púta k slobode. Pamätaj si na slová nášho rodu Wolfer: Múdrosť, Trpezlivosť, Srdečnosť, Nádej. V tých najťažších časoch, sme tými, ktorí cez bezsenné noci vládnu lesom a v neistých dňoch strážime ľudí a všetko, čo je na tomto svete sväté."
Pamätám si ako som so sebaistým pohľadom zdvihol zrak, strhol ružu, na ktorej sedel motýľ, vložil si ju do vrecka svojho kabátu a rezkým krokom vyrazil k Sále Večnosti. V ten deň som zažil svoj skutočný Tanec Stúh a Masiek. A ten motýľ žil ďalej.
Pri vstupe do Sály Večnosti ma zaviala vôňa kardamónu a tichá vrava zúčastnených, ktorí sa už pomaly združovali podľa príbuznosti ich záujmov. Miestnosť, s vysokým stropom s bohato zdobenou freskou stvorenia Bohov a Sveta, napĺňalo svetlo od kovových svietnikov so vzormi mýtických bytostí, lesknúcich sa od slnečných lúčov, prerývajúcich obrazy vysokých a prezdobených okeníc, ktoré dopadali na okrúhly mahagónový stôl so vzorom sedmicípej hviezdy, ktorú zahaľovala politická mapa s figúrkami pešiakov. Za stolom bolo niekoľko vysokých stolcov a po pravej strane stál gong, pri ktorom hrdo stál Hlásnik. Od stolca sa vinul červený koberec až k malému kráľovskému trónu, ktorý bol v pozadí miestnosti medzi nástennými fontánami. Pri malom tróne som videl stáť strýca Erena, ktorý s troma, pravdepodobne súdiac podľa ich oblečenia, vysokopostavenými pánmi o niečom vášnivo diskutoval a tetu Leonu, ktorá keď ma zbadala, hodila pohľadom na kráľa a potom na mňa vražedne zazrela, čím mi dala jasne najavo, že nech sa o nič nepokúšam. Pravým kútikom oka som postrehol kráľovského radcu, Dona Filipa de Montesu, ktorý prebehoval z jednej strany miestnosti na druhú počúvajúc názory a myšlienky zúčastnených. Miestami prikázal služobníctvu aby naliali vodu, alebo priniesli zvitky. Ľavým kútikom oka pri okeniciach v lúčoch poobedňajšieho slnka som zbadal ako Kráľ diskutuje so svojou právoplatnou partnerkou Arianou spolu s Donom Dragom a s neznámou Doňou v karmínovo červených šatách s modrým lemom a s volánikom ktorý prechádzal do žltej farby, čo pôsobilo exoticky. V duchu som sa pousmial, pretože je pravdou, že táto Líška sa skutočne nebojí nasadzovať svoj krk . Vo chvíli keď som urobil ďalší krok do miestnosti, pocítil som, ako na mňa padli pohľady Kráľa, Dona Draga a Dona Filipa a preto som sa so žmurknutím pootočil k pravej časti stola, dúfajúc že sa vyhnem priamemu očnému kontaktu s niekým známym. Mýlil som sa. Môj pohľad sa stretol s pohľadom Dona Gabriela, ktorý si ma premeral a pousmial sa nad mojim oblečením, vediac, že sú to jeho dary. Do líc sa mi začala vtláčať červeň, no tu som rýchlo potlačil, schmatol som čašu vody z tácky od okolo idúceho sluhu, napil sa a zdvihol som čašu smerom k nemu na znak pozdravu. Teraz keď sa na to pozriem spätne, nebol to múdry ťah, lebo tá voda mohla byť otrávená, lebo koniec koncov, Kráľovský Dvor je stále Kráľovským Dvorom. No netreba byť paranoidným, keďže som sa dožil konca tohto snemu, ako to vlastne môžeš vyčítať ďalej. Chybou však bolo, že človek nie je tvorom odvážnym, aspoň dokiaľ nie je z rodu de Rosa, pretože ich nápady, názory a argumenty sa vymieňali iba v kruhoch ich známych a nie medzi tými, ktorí zastávali opačný názor. Jediný, ktorý to asi pochopil bol Don Drago a pravdu povedať, týmto na mňa vtedy veľmi zapôsobil.
Po tomto úvodnom incidente som sa votrel medzi ostatných a cirkuloval som medzi kruhmi, nechávajúc poznámku na argument sem, pripomienku na názor tam, súhlas na oný názor, nesúhlas na názor druhý s tichým logickým komentárom za chrbtom či do očí. Zároveň som z tých vravou zistil, že tá neznáma Doňa, ktorá stála s Kráľom, s jeho partnerkou a s Donom Dragom, bola sestra Kráľovej partnerky. Volala sa Myra de Naqua, ktorá bola Ambasádorom Otomarského impéria. Pamätám si ako ma vtedy napadla myšlienka, že kedy asi bola nútená sa vydať do Otomarského impéria, len aby sa zmiernili už i tak napäté vzťahy s Našou Ríšou. Tá sa neskôr presunula ku svojej skupine vplyvných spojencov, a jej miesto vtedy nahradil Don Gabriel. Keď si niečo povedala so svojou skupinkou údajne vplyvných spojencov, opäť sa pripojila ku Kráľovi a ďalším. Sledoval som ich iba periférne, lebo som mal pocit, že ma miestami sleduje Don Filip, o ktorom som si vtedy myslel, že mal prsty v mojom turnaji. Musel som sa pred ním chovať hlúpo pre prípad, ak by sa ma chcel naozaj zbaviť, pretože som ho chcel uistiť, že nie som si vedomí Dvorných intríg. Tak či onak, dosiahol som to, že niektorí vplyvní páni začali zdieľať môj názor.
Po chvíľke zaznel sa ozval zvuk gongu, a všetci sa presunuli smerom k trónu. Po tom, čo si kráľ sadol, pokľakli sme a ďalej to šlo podľa oficiálnych protokolov. Kráľ nám poďakoval za účasť, a vyzval nás, aby tí, ktorí chcú s nim hovoriť predstúpili. Pár hildagov, akým bol aj môj otec, predstúpili a znova pokľakli dúfajúc, že ich spozná a vyzve. Tí vplyvnejší iba predstúpili a zložili klobúk a tí najvplyvnejší, či najdrzejší iba sa ho dotkli rukou.Kráľ v tých časoch nebol nútený vypočuť všetkých, avšak znamenalo by to urážku a po pravde, vtedy by to mohlo dopomôcť k revolúcii. Ja som nevystúpil aby som prehovoril ku Kráľovi hoci sa na mňa miestami pozrel keď prehovárali ostatný, no zrak hneď odvrátil, keďže sa snažil plne sústrediť. Bolo to dobrým znakom, lebo to znamenalo, že si uvedomuje vážnosť situácie. Môj zrak sa snažil periférne vnímať Dona Filipa. Vieš, síce som nevystúpil pred Kráľa, ale ticho som nebol. Niekedy naozaj stačí, ako sa to u nás vraví, ten šepot vo vetre, lebo len u takého nemožno nájsť ústa z ktorých vyšiel.
Po vypočutí niekoľkých príhovorov, Kráľ poďakoval za rady a veľhlasne uvítal zástupcu Kráľovnej Otomarského impéria. Odznel gong, a ona honosne vstúpila do Sály Večnosti. Niesla sa ako cnostný páv a pri každom, okolo koho prešla dostala poklonu. Po oficialitách však predniesla podmienky, ktoré má vtedy zháčili, no potvrdili mi moje obavy. Odmietla akékoľvek chyby zo strany Otomarského impéria a žiadala, aby pohraniční páni boli potrestaný. Po takom dlhom čase zabudla na domov a lipla k svojej macošskej krajine. Snažil som sa tváriť nezaujato a sledoval som každý pohyb Kráľovej tváre, keď Ambasádor predniesla svoje požiadavky. Kráľ prikývol s porozumením a naklonil sa ku svojmu radcovi, Donovi Filipovi a predniesol serióznu reč, ktorou dal najavo, aké ma stanovisko. Kráľ rozhodol tak, že pomôže Otomarskému impériu s reparáciami spôsobenými pohraničnými pánmi, a udeľuje im vysokú pokutu, čo pre niektorých znamenala strata zeme. Ich nervózny a nahnevaný džavot naplnil celú miestnosť. Našťastie stál som od nich ďaleko, takže som mohol bez povšimnutia sledovať nahnevaného a zároveň sklamaného Dona Draga, čo mi bolo aj trochu ľúto. Don Gabriel sa iba pousmial, spolu s ďalšími obchodnými partnermi, pretože obchodná cesta ostala nedotknutou. Don Filip sa vtedy veľmi podozrivo a záhadne nad tým pousmial. Samozrejme, že Korune zabezpečil väčšiu moc, ale mal som pocit, že to spravil kvôli nejakej svojej osobnej skrytej intencii.
Nasledujúci moment som si zapamätal na celý život. Neviem čo vo mne spôsobilo, že moje ľadové srdce prasklo a začalo krvácať miazgu súcitu. Neviem či to bolo kvôli pohľadu na skormúteného Dona Draga, alebo na slová môjho otca, ktoré mi zazneli v hlave aj v tento moment, a ktoré som ti už písal vyššie, ale nemohol som už byť v pozadí, a preto som vystúpil z davu. V momente keď Kráľ chcel potvrdiť svoje rozhodnutie, vystúpil som k Ambasádorovi, nevšímajúc si ich prekvapené pohľady a predniesol som reč, na ktorú si pamätám doteraz, avšak Tebe len napíšem pár slov, ktoré chcem aby si si pamätal:
-"Môj pane, a či naša krajina sa bude riadiť podmienkami druhých? Azda mesiac a hviezdy nesvietia na všetkých rovnako? Tak prečo potom zvýhodňovať jedných nad druhými? Je síce pravdou že pohraniční páni plienili, avšak nie je aj pravdou, že Otomarské impérium prekročilo Naše územia, pričom sme si dohodli hranice, a pristupovali ich podmienkam? Áno potrestaj pohraničných pánov, avšak nenechaj Otomarské impérium bez trestu. Či máš azda na činy jedných inú mieru, než na činy druhých?...
Videl som ako ho iritovalo, keď som predstúpil, no keď som začal hovoriť, zo záujmom ma sledoval a prikyvoval ako keď dieťa prikyvuje matke, keď ho učí. Nevšimol som si však tvár Dona Draga, ani Dona Gabriela, či tváre mojej tety a strýka. Nevšímal som si nič. Pamätaj si, nikdy nesúď ľudí podľa dvoch mier, ale vždy ich súď rovným dielom. Taktiež nesúď iba to čo spôsobili, ale nazri aj za dôvody. Možno som si pokazil meno na Dvore, no viem, že som povedal správnu vec. Avšak vtedy ma zaujalo to, že Don Filip mi poklonil hlavou na znak vďaky. Vtedy som ešte nevedel, či sa stal mojím spojencom, avšak bolo mi jasné, že mojím nepriateľom nebude.
Po mojej reči, sa Kráľ rozhodol ešte raz poradiť so svojimi radcami na čele s Donom Filipom. Z jeho formálnej reči som vtedy vyrozumel, že nebude trestať, avšak ani kompenzovať Otomarské impérium za škody spôsobené banditami, tak ako to vravel na začiatku. Pohraničných pánov vtedy potrestal, avšak s menšou daňou, než predtým. Síce pohraniční páni mrmlali, avšak nikto z nich nevstúpil do rebélie, lebo nakoniec kto by bol aj vstúpil? Kráľ a ostatný profitovali najďalej, a ich pokuta nebola až tak veľká, aby sa museli vôbec báť o to, že prídu o svoje zeme, no nie tak malá, aby nenaplnila očakávania Otomarského impéria. Vzťahy medzi veľmocami ostali hladkými, avšak napätie na hraniciach iskrilo ďalej.
Po formálnych rozlúčeniach a ukončení snemu, som si to vtedy namieril priamo do svojej izby, nevšímajúc si nikoho. Neodpovedal som ani na Danteho zvedavé otázky, neodpovedal som ani ochotnému služobníctvu. Len som si ľahol do postele a zahľadel sa na strop s hlavou vo svojich myšlienkach. Pamätám si, ako som sa pozrel z postele cez okenicu na vychádzajúci mesiac. Vtedy som si pomyslel, že si to slnko nakoniec za ten obzor sadlo. A možno len čakalo na mňa...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
.jpg)
