Pre 1. Kapitolu kliknite sem.
Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.
... Noc sa mi zdala krátkou po tej Slávnosti, hoc víno tieklo potomkom, každý šľachtic sa musel naučiť sa zachovať si dekórum, len aby sa o ňom nešírili reči. Avšak Dvorný život bol vždy vyčerpávajúci, či už po duševnej, alebo telesnej stránke. Pamätám si nervózny pohľad svojej tety Leony. Zobudila ma hodinu pred raňajkami vo Veľkej Sieni, pretože chcela aby som vyzeral čo najlepšie, pretože mal prísť Ambasádor zo susedného Otomarského impéria. Rod de Rosa mal vďaka mne a môjmu mladému veku možnosť kedykoľvek zažiariť. A tak moja teta Leona vzala túto príležitosť do vlastných rúk. Vtedy som sa ešte čudoval, prečo som s ňou čakal pri dverách do Veľkej Siene. Ale ako náhle som zbadal toho povedomého staršieho muža s červeňou vo tvári, okamžite som na tom prišiel. Teta ma s ním včera nezoznámila len tak. Pozabudol som, že mal by som si ho už niekoho hľadať, pretože ak by som sa neoženil, tak by môj čas na dvore bol zbytočným, pretože predsa len som musel založiť svoju rodinu a vlastné panstvo. Ach, či ten šľachtický osobný život prestane byť niekedy politickým.
Gabriel de Hanas sa obliekol do honosnejších šiat než do tých, ktoré mal včera, avšak neboli vyzývavé. Mal som pocit, akoby iba chcel na mňa zapôsobiť majetkom. Reči o Gabrielovi vraveli, že to bol honosný muž. Vtedy sa vravelo, že je druhý najbohatší muž po Kráľovi. Mal rešpekt na Dvore, a preto som sa rozhodol, že zvýšim jeho pozornosť voči mňa. Predsa hľadal si manžela, tak prečo nie povedal som si. Možnože mi dovtedy život prinesie niečo lepšie. A priniesol.
Nechal som Gabriela, aby mi niečo o sebe porozprával. Nepovedal by mi nič čo som už nevedel, a len si pamätám ako nenápadne mi povedal, že by chcel mať doma takú pôvabnú bytosť akou som ja. Mohol to byť krásny kompliment od hoc koho iného, avšak od neho to znelo rozpačito. Nevedel som povedať či je príliš veľkým samotárom, ktorý nevie ako skladať komplimenty, alebo či hľadá manžela z praktického dôvodu, aby sa posunul ďalej zo svojím majetkom a získal iný rod ako spojenca. Asi to bolo oboje. Po chvíli sa ma slušne opýtal, či si nedám víno. Hneď ako odišiel po víno, pamätám si ako ma spoza môjho chrbta oslovil známy hlas. Bol to Don Drago de Mantila. V rukách držal dve čaše vína a jednu mi ponúkal s jeho čarovným úsmevom. Musel som odmietnuť, predsa len Don Gabriel šiel po víno a bol som tu s ním, a bolo by drzosťou zmiznúť s Donom Dragom. Škoda toho muža. Don Drago mal dvadsaťpäť rokov a odmietol každý sobáš, ktorý sa mu vtedy ponúkal, lebo odmietal tieto ""hry o trón". Teraz je starý na to aby sa mu dvorilo a jeho rod nemá dosť peňazí, aby si mohol dovoliť dvoriť. Zároveň bolo aj mínusom, že pochádzal z Estapy, hraničného kraja pod správou Ravenskej ríše. Povrávalo sa, že rody z tohto kraja schválne najímali banditov, aby mohli plieniť, a potom sa vyhovárali na nájazdy vojsk zo susediaceho Otomarského impéria. Avšak zdal sa mi, že mal príliš zlaté srdce na to aby jeho rod niečo také mohol robiť. Keď som odmietol od neho čašu, nebol dvakrát nadšený. Och, ako si pamätám jeho sklamanie v očiach, už vtedy mi bolo jasné, že choval ku mne sympatie, škoda, že narazil na mňa. Po tom čo mi povedal, že si nevedel predstaviť niekoho tak starého ako je Don Gabriel de Hanas po mojom boku, zdúchol, pretože asi len predsa len platí príslovie: "My o čertovi a čert za rohom.". Práve keď mi Don Gabriel podal čašu vína, tak sme sa šli posadiť za stôl, pretože posol oznámil príchod Ambasádora z Otomarského impéria. Tvár mojej tety nás vtedy sledovala a žiarila nádejou a šťastím.
Veľká Sieň rozvoniavala chutnými jedlami a žiarila drahými šatami a šperkami prominentných hostí. Rozhovor s Donom Gabrielom nebolo niečo, o čom by som mohol povedať, že ma to bavilo, pretože vždy smeroval na môjho strýca Erena. Z tohto nudného rozhovoru ma vtedy vytrhol jeden mládenec zo služobníctva. Ponúkal mi Herinejcejské závitky, ktoré sa podávali iba Kráľovskej rodine a diplomatickým hosťom. Hľadal som v jeho očiach nejaký trik, ale keďže som žiaden nenašiel, tak som sa pomaly otočil smerom ku kráľovskému stolu. Môj a kráľov pohľad sa vtedy stretol. Odzdravil ma pokývnutím hlavy a príliš zvláštnym úsmevom. Zavládla ma úzkosť. V Sieni plnej hostí by si to mohol hocikto všimnúť a začať robiť voči mne schémy. Nechcel som sa po tak úžasnom začiatku na Dvore, stať terčom intríg, ktoré i tak by nepriniesli nič dobré. Okamžite som sa otočil ku Donovi Gabrielovi a sústredil som naňho všetku svoju pozornosť, aby tí ktorý by ma vtedy mohli sledovať, nadobudli pocit, že sa medzi mnou a Kráľom sa nič nedeje. Avšak kútikom oka som zachytil zamračený pohľad svojej tety z druhej strany Siene, avšak aj podozrivo nadšenú a vysmiatu tvár môjho strýca Erena. Z rozhovorov medzi šľachticmi počas Jesennej Dvornej Slávnosti som zistil, že nie je to nezvyčajné pre mladé dámy a mládencov upútať Kráľovu pozornosť. Predsa aj Erik de Castanela, ten zmrd, bol plodom z jedného z Kráľových úletov s jedným z mládencov, ktorý tiež ako ja, bol čerstvým mäsom na Dvore. Bolo to pre mňa zaujímave, že Kráľ podstúpil Rituál Splodenia s niekym za pomoci Mága Života, aj napriek hrozbe, že si spôsobí škandál, len aby mohol mať s dotyčným potomka. Avšak vedomie, že po mne túži samotný Kráľ bolo pre mňa napriek tomu vzrušujúce. Banket pokračoval do neskorej noci. Keď som sa vrátil do svojej komnaty, počul som, že teta a strýko sú ešte stále hore. Vtedy som si uvedomil, ako na mňa spolieha celý môj rod.
Vtedy som si ešte nepamätal ráno, kedy som až tak nenávidel svojho o dva roky mladšieho brata Danteho. Ráno, hneď po bankete, mi Dante vtrhol do izby s takým nadšením, že som si na chvíľu myslel, že to on má dvoch nápadníkov a nie ja. Troch, ak zoberiem v úvahu vtedajší Kráľov záujem o mňa. Avšak namiesto toho aby som sa hlbšie zababušil do baldachýnovej postele, vstal som s úsmevom, pretože všetko vtedy šlo podľa plánu. Z Danteho nadšeného a otravného štebotania som zachytil, že Kráľ mi poslal tucet ruží s pozvánkou na turnaj, ktorý sa mal konať na ďalší deň a Don Drago de Mantila mi poslal nádhernú báseň o mne, s pozvánkou na jeho recitál v podzemných knižničných komnatách, ktorý sa mal konať v čase turnaja. Ako náhle som zabuchol dvere za Dantem, znova som sa usmial. Mám toľko príležitostí, avšak nesmel som sa príliš povzniesť do oblakov, lebo každá z možností niesla bolestivý pád. Musel som byť opatrný.
Obliekol som sa veľmi vyberane a podľa toho čo ma čakalo v tento deň, a šiel som do čajovne, kde som stretol svoju tetu Leonu. Bola taká ako som očakával, keď som sa vrátil z banketu do svojej komnaty. Privítala ma s úsmevom, a prezradila mi, že dokonca aj Don Gabriel mi posiela dar. Nemyslím si, že by sa o tom rozčarovaný Dante zmienil. Don Gabriel sa asi taktiež Dantemu nepozdával. Poslal mi totiž bohato zdobený šál z dovážaného hodvábu. Z rozhovoru s tetou Leonou, som vtedy vycítil, aby som si vybral Dona Gabriela.Vravela mi o tom, že každý sme boli raz mladý a túžili sme po láske, že každý mal také sny, avšak dôležité je mať istotu, že budem mať strechu nad hlavou a nebudem trieť biedu. Odhovárala ma od Dona Draga, a zreferovala mi informáciu o chudobe jeho rodu, o ktorej som už dávno vedel. Odhovárala ma dokonca aj od Kráľa, pretože sme obaja Mágovia Smrti, čo znamená že nemôžeme mať potomka, ktorý by bol právoplatným dedičom trónu. Dokonca mi povedala, že ak chcem hľadať lásku, musím byť najprv bohatým vdovcom. Premyslene som jej na to odpovedal, pretože v hĺbke duše som vedel, že je dobré mať otvorené možnosti. Poslal som ju za strýcom, pretože som tušil že bude chcieť ťahať za povrazy tak ako som sa chystal robiť ja.
Dopil som svoj Micejský čaj, a v lúčoch predpoludňajšieho slnka, ktoré presvitalo cez vysoké okenice som sa vnútorne pripravoval. Na moje kamenné srdce teraz útočila trojhlavá Hydra a ja mám iba dve ruky, ktorými môžem uškrtiť iba dve hlavy naraz. Tú ktorá by mi ostala, by ma mohla aj škaredo uhryznúť. Každá voľba nesie totiž aj svoje temné stránky, s ktorými treba počítať. Tri ruže, no vybrať si môžem len jednu. Vtedy som už vedel, že Kráľ je sukničkár, avšak v jeho blízkosti, hoc len ako obyčajná známosť, by mi garantovala rešpekt na Dvore a nevadilo mi, že si ho nemôžem vziať, pretože mi iba stačila jeho priazeň, vďaka ktorej by som mohol mať buď moc, alebo majetok, alebo oboje. S majetkom. S Donom Gabrielom by som si mohol vydobyť rešpekt a moc, a naše manželstvo by mohlo byť výhodným obchodným záväzkom, avšak nemal by som ďalšie možnosti, kam sa pohnúť v živote. A s Donom Dragom... s ním by som poznal čo je to láska, avšak nemal by som ani peniaze, a vôbec nie moc... avšak bol by to jediný muž ktorý by má ozajstne ľúbil. Nikdy som však nebol zástanca citov, pretože tie sú vrtošivé, nestále a neisté. Ja som bol vždy zástancom rozumu. Moje srdce, bolo už toľko krát sklamané, že mi bola bližšia možnosť mať strechu nad hlavou, než mať srdce na mieste. To iba vášeň, nie láska, vykvitne z prvého pohľadu. Preto vravím škoda, lebo tento večný romantik dával mi svoje srdce, bytosti, ktorá je chladnejšia než ľad. Šiel som sa teda pripravovať na turnaj. Vtedy som nemohol odmietnuť Kráľovo pozvanie, pretože koniec koncov, ak by som chcel ostať na Dvore, bolo by dobré mať za spojenca Kráľa. Zároveň sa mi to zdalo veľmi neúctivé neprijať Kráľovo pozvanie. A vlastne vtedy som sa aj rozhodol, že musím udržať Kráľovu pozornosť voči mne za každú cenu, len aby som sa mohol postaviť na vlastné nohy a získať moc. Predsa len, nemohol som si dovoliť premrhať túto príležitosť.
Deň vtedy ubehol ako voda. Strávil som ho vyberaním šiat na kráľovský turnaj. Vybral som si zvodné, no nie výstredné šaty, ktoré pôsobili zmyselným dojmom. Bola to rozumná voľba, možnože trochu riskantná, avšak kto by z mladých dvoranov neriskoval o Kráľovu priazeň?...
Pre ďalšiu kapitolu kliknite sem.
Osobný blog kde postujem niečo kreatívne alebo filozofické, smiešne alebo čokoľvek, len aby som to dal preč z mysle.
piatok 27. decembra 2013
streda 25. decembra 2013
Listy od Vlčieho Kráľa: 2. Kapitola: Tanec stúh a masiek
Pre 1.Kapitolu kliknite sem.
... Mám v živej pamäti to ráno po tej úmornej ceste s Dantem. Slnko presvitalo cez okenice mojej komnaty a vôkol bol cítiť cédrový pach bohate zdobeného nábytku. Čudoval som sa, že nezvetral po toľkých rokoch, Saténové závesy sa ťahali po vysoký strop a červený hodvábny koberec sa mi rozprestieral pod nohami pri mojej posteli. Vôkol bolo cítiť vôňu jazmínu a ja som cítil pokoj na svojej duši. Ako keby som sníval, a nikdy sa nechcel zobudiť. Moje mladícke srdce nebolo očarené majetkom a pompéznosťou, ale nádejou na nové začiatky. A aj keby centrum pozornosti a života bolo len okolo obyčajnej chatrče v najchudobnejších regiónoch Estapy, chcel by som byť tam. S pokojom v duši som vstal a naraňajkoval sa, aby som potom šiel s mojou tetou Leonou do Kráľových osobných komnát, kde boli ostatný mládenci a mladé dámy s očakávaním na sobáš. Môj prvý deň na dvore nemohol začať lepšie. Dvere do osobnej kráľovej komnaty, v ktorej sa teraz všetci nachádzali, nám otvorilo bohato oblečené služobníctvo a vysoké katedrálné múry a stĺpy zdobené vlajkami rôznych rodov odrážali zvuky frmolov dejúcich sa pod nimi. Vzadu stálo javisko plné hercov, a vôkol sa chystali prípravy na divadelné predstavenie pre úvodný banket, ktorý otváral Jesennú Dvornú Slávnosť. Bolo to to po čom som túžil, dejstvo a žiadna nuda. Pamätám si ako moja teta Leona ma predstavila, staršiemu mužovi vysokej postavy v načervenalých róbach, ako riadi celý tento chaos. Doteraz si pamätám tento rozhovor:
- "Don Guirella, chcela by som Vám predstaviť môjho synovca, Wolfera de Rosu."
- "Óóóó, ďakujem Vám Doňa Leona.".
Síce pár slov, ale pre mňa vtedy boli svetom. Moja teta potom odišla a nechala ma s ním. Počudoval som sa vtedy jeho pohľadu, lebo nebol priateľský, ale skúmajúci. Teraz už viem o čo mojej tete išlo. Chcela ma obsadiť do hry, ktorá sa mala konať počas slávnosti a Don Guirella ma najprv nechcel obsadiť. Keby nie jedného mladíka, toto všetko čo sa mi doteraz udialo, nemuselo sa vôbec stať. Vymenil som si s ním rolu, pretože herečka postavy, ktorú mi teta chcela vybaviť ochorela a ako na znamenie, ten dej v ktorom som mal hrať si pamätám zo svojho detstva. Pamätám si ako ja, Dante, Lucia a Vergílius, sme na panstve usporiadali divadlo pre našich rodičov. Statočná Vytrvalosť, ktorá porazí mnohé netvory ako Chamtivosť, Pýchu, Obžerstvo a ďalšie za pomoci bytostí ako Čistota, Vernosť a Trpezlivosť. Na konci Vytrvalosť oslobodí svoju pravú lásku, Cnosť, z veže. Och tie spomienky. Musel som Vergília ako Vytrvalosť vytlačiť hore po rebríku, keď zachraňoval Cnosť, moju sestru Luciu, pretože sa bál výšok :-D. A ja.... a ja som musel stáť a čakať na Vytrvalosť, tak ako kedysi Lucia. Vtedy som si pomyslel, že ak toto je každodenná zábava, tak budem sa mať na Dvore úžasne. Miestami sa však človek mýli, a sú časy radosti a časy smútku.
Nacvičil som si scénu... po pravde, státie na veži nepotrebuje nácvik. Ako som po nácviku zliezol z veže, môj kabát sa zachytil o tŕne, avšak našťastie sa neroztrhol. Don Guirella ma vtedy prekvapil, že postavu Vytrvalosť nebude hrať mladík v strednom veku, s ktorým som nacvičoval, ale samotný Kráľ. Veľmi som sa čudoval, že musím hrať prekvapeného keď sa na konci odhalí. Myslel som si, že preto, lebo som nový na Dvore, tak si zo mňa robia srandu. Ako je možné nespoznať Kráľa? Ale aj tak som pristal na podmienky Dona Guirella. Bola to údajne Kráľova zábavka... vždy som si myslel, že králi sú divný. Mohol som sa obliecť vyzývavo a strhnúť na seba pozornosť, ale radšej som ostal pri zemi a robil som to čo mi povedali, pretože nechcel som si urobiť zlé meno na Dvore, pretože to sa potom ťažko napráva. Mladík, ktorý hral na nácviku Vytrvalosť mal nejaké poznámky na hru ktorú musíme hrať, avšak jeho príjemný úsmev mi prezradil viac než jeho meno. Drago de Mantila bol večný romantik, ktorý mal to nešťastie, že narazil na mňa.
V ten podvečer, som sa obliekol do skromných šiat a šiel som s tetou a strýkom do Veľkej Siene. Sadol som si medzi ostatných mládencov a mladých dám, ktorý čakali na sobáš, tak ako ja, a medzi honosnými chodmi, som sa obzeral naokolo, aby som čo to zachytil z hlasných vráv ktoré napĺňali sieň a zistil kto z prominentných šľachticov je na okolí, dúfajúc že spoznám niekoho z môjho Bálu Dospelosti. Jesenná slávnosť bola v plnom prúde a ja som bol plný nielen v žalúdku, ale aj v myšlienkach, pretože som uvažoval ako zapôsobiť na dvor. Buď všetko, alebo nič. Počas obzerania som si všimol, že za hlavným stolom sedí Jeho výsosť Kráľ Rothar I. s manželkou Arianou. Pýtal som sa, či naozaj sa mám tváriť že som ho nespoznal, však jeho tvár je dokonca na zlatých a strieborných minciach! Z vravov som vtedy zistil, že kráľova manželka bola Mágom Života z rodu de Naqua. Po pravej strane Kráľa sedel Filip de Montesa, najvyšší Kráľov radca, hniloba taká ako aj jeho rod. Po ľavej strane kráľovej manželky, sedela princezná Sylvia, ktorá bola pravoplatným potomkom ich oboch. Nanešťastie zdelila Mágiu Smrti po otcovi, takže nemohla byť dedičom trónu. Vtedy som si nebol s tým istý, ale teraz už áno, pretože klebety to len potvrdili. Avšak to nebolo jediné čo som si všimol na kráľovskej rodine. Pohľady Kráľa a jeho manželky vždy zablúdili k malému chlapcovi, sediaci za stolom blízko kráľovského stola. Musel to byť ten zkurvy-zmrd Erik de Castanela, nelegitímny potomok Kráľa. Kiež by som už vtedy zakročil. Klebety vraveli, že je Mágom Života. Teší ma myšlienka, že ani kráľovná nebola vtedy z neho nadšená, a páči sa mi teraz aj jej pohľad, keď Kráľ posielal jedlo tomu prasačiemu synovi.
Keď sme dojedli posledný chod opustil som halu spolu s ostatnými aby som sa pripravil na divadelné predstavenie. Neušlo mi, že de Montesa, jeho radca, sa snažil získať kráľovu pozornosť. Kráľ vtedy povstal a oddobril ceremóniu na počesť svojej manželky a ospravedlnil sa, že musí odísť, hoc všetci vedeli kam. Jeho manželka nebola veľmi z toho nadšená, a jej úsmev vyzeral príliš umelo, avšak to už ma netrápilo. Pripravil som sa , vyšplhal som sa na vežu a s tým najpokornejším pohľadom som pozrel z veže a čakal na záchrancu.
Pamätám si ako to bolo okaté, keď Kráľ bojoval s tými príšerami. Herci sa hádzali a neútočili tak ako pravý muži v boji. Kráľ zamaskovaný za Vytrvalosť porazil dreveným mečom Lenivosť a Obžerstvo a potom za slabých kuziel, ktoré maximálne zaštípali, odohnal Chamtivosť a Pomstu, prútikom darovaným Statočnosťou. Po tom čo porazil Pýchu, natiahol som k nemu ruku, ako mi bolo povedané. Keď som nacvičoval s de Mantilom, tak ten mi len pomohol zísť z veže. Avšak Kráľ ma vtedy prekvapil. Vyliezol za mnou, chytil ma pod pás a zletel som mnou dole na lane.V tom šoku, ktorý mi spôsobil, si odhalil masku, a dalo by sa povedať, že vďaka tomu som zahral prekvapivo moje prekvapenie z toho, že ma zachránil Kráľ. Don Guirella mal pravdu. Publikum rovnako zhíklo keď ho zbadalo ako Vytrvalosť, tak ako ja. Bolo to presvedčivé. Neviem čo sa vtedy stalo, ale moje tiché a zatvrdnuté srdce ožilo. Neviem či zo strachu, šoku, alebo z jeho naivnosti či zdvorilosti, ale niečo som vtedy pocítil. Pamätám si ako sa ma opýtal, že kto som a dal mi dole masku, vraviac, že podľa mojej tváre by mala vyzerať Cnosť. Keď som sa mu predstavil, okamžite si spomenul na môjho strýka a poprial mi veľa šťastia a zábavy na Dvore. Plánoval to? Chcel zistiť ako vyzerá synovec Erena de Rosa? Mal na mňa po tom čo uvidel ako vyzerám zálusk? V tej chvíli mi vírili v hlave iba tieto otázky.
Zvyšok večera bol úžasný. Spoznal som ľudí a myslel som si ,že môj debut na Dvore začal tak najlepšie ako len mohol. Miestami sa mi zdalo, že som zachytil Kráľov pohľad ako sa na mňa díva, a vďaka tejto pozornosti, som mal pozornosť celého Dvora. Či sa na mňa Kráľ vtedy pozeral, alebo nie bola jedna vec. Ale bol som si istý, že v ten večer sa na mňa díval ten mladík, s ktorým som to predstavenie nacvičoval, Drago de Mantila.
Počas tohto večera, plnom vína a zábavy mi moja teta Leona predstavila staršieho muža s červeného v tváry a drahými šatami, ktorý túžil ma spoznať. Volal sa Gabriel, a bol z rodu de Hanas. Povedal mi, že bol mnou očarený a ja som sa zmohol iba na zamrmlanie nejakej formálnej odpovede.
Po tej prehýrenej noci, som bol nielenže šťastný, že konečne som uvidel posteľ ale aj preto, lebo to bola najlepšia noc v mojom živote...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
... Mám v živej pamäti to ráno po tej úmornej ceste s Dantem. Slnko presvitalo cez okenice mojej komnaty a vôkol bol cítiť cédrový pach bohate zdobeného nábytku. Čudoval som sa, že nezvetral po toľkých rokoch, Saténové závesy sa ťahali po vysoký strop a červený hodvábny koberec sa mi rozprestieral pod nohami pri mojej posteli. Vôkol bolo cítiť vôňu jazmínu a ja som cítil pokoj na svojej duši. Ako keby som sníval, a nikdy sa nechcel zobudiť. Moje mladícke srdce nebolo očarené majetkom a pompéznosťou, ale nádejou na nové začiatky. A aj keby centrum pozornosti a života bolo len okolo obyčajnej chatrče v najchudobnejších regiónoch Estapy, chcel by som byť tam. S pokojom v duši som vstal a naraňajkoval sa, aby som potom šiel s mojou tetou Leonou do Kráľových osobných komnát, kde boli ostatný mládenci a mladé dámy s očakávaním na sobáš. Môj prvý deň na dvore nemohol začať lepšie. Dvere do osobnej kráľovej komnaty, v ktorej sa teraz všetci nachádzali, nám otvorilo bohato oblečené služobníctvo a vysoké katedrálné múry a stĺpy zdobené vlajkami rôznych rodov odrážali zvuky frmolov dejúcich sa pod nimi. Vzadu stálo javisko plné hercov, a vôkol sa chystali prípravy na divadelné predstavenie pre úvodný banket, ktorý otváral Jesennú Dvornú Slávnosť. Bolo to to po čom som túžil, dejstvo a žiadna nuda. Pamätám si ako moja teta Leona ma predstavila, staršiemu mužovi vysokej postavy v načervenalých róbach, ako riadi celý tento chaos. Doteraz si pamätám tento rozhovor:
- "Don Guirella, chcela by som Vám predstaviť môjho synovca, Wolfera de Rosu."
- "Óóóó, ďakujem Vám Doňa Leona.".
Síce pár slov, ale pre mňa vtedy boli svetom. Moja teta potom odišla a nechala ma s ním. Počudoval som sa vtedy jeho pohľadu, lebo nebol priateľský, ale skúmajúci. Teraz už viem o čo mojej tete išlo. Chcela ma obsadiť do hry, ktorá sa mala konať počas slávnosti a Don Guirella ma najprv nechcel obsadiť. Keby nie jedného mladíka, toto všetko čo sa mi doteraz udialo, nemuselo sa vôbec stať. Vymenil som si s ním rolu, pretože herečka postavy, ktorú mi teta chcela vybaviť ochorela a ako na znamenie, ten dej v ktorom som mal hrať si pamätám zo svojho detstva. Pamätám si ako ja, Dante, Lucia a Vergílius, sme na panstve usporiadali divadlo pre našich rodičov. Statočná Vytrvalosť, ktorá porazí mnohé netvory ako Chamtivosť, Pýchu, Obžerstvo a ďalšie za pomoci bytostí ako Čistota, Vernosť a Trpezlivosť. Na konci Vytrvalosť oslobodí svoju pravú lásku, Cnosť, z veže. Och tie spomienky. Musel som Vergília ako Vytrvalosť vytlačiť hore po rebríku, keď zachraňoval Cnosť, moju sestru Luciu, pretože sa bál výšok :-D. A ja.... a ja som musel stáť a čakať na Vytrvalosť, tak ako kedysi Lucia. Vtedy som si pomyslel, že ak toto je každodenná zábava, tak budem sa mať na Dvore úžasne. Miestami sa však človek mýli, a sú časy radosti a časy smútku.
Nacvičil som si scénu... po pravde, státie na veži nepotrebuje nácvik. Ako som po nácviku zliezol z veže, môj kabát sa zachytil o tŕne, avšak našťastie sa neroztrhol. Don Guirella ma vtedy prekvapil, že postavu Vytrvalosť nebude hrať mladík v strednom veku, s ktorým som nacvičoval, ale samotný Kráľ. Veľmi som sa čudoval, že musím hrať prekvapeného keď sa na konci odhalí. Myslel som si, že preto, lebo som nový na Dvore, tak si zo mňa robia srandu. Ako je možné nespoznať Kráľa? Ale aj tak som pristal na podmienky Dona Guirella. Bola to údajne Kráľova zábavka... vždy som si myslel, že králi sú divný. Mohol som sa obliecť vyzývavo a strhnúť na seba pozornosť, ale radšej som ostal pri zemi a robil som to čo mi povedali, pretože nechcel som si urobiť zlé meno na Dvore, pretože to sa potom ťažko napráva. Mladík, ktorý hral na nácviku Vytrvalosť mal nejaké poznámky na hru ktorú musíme hrať, avšak jeho príjemný úsmev mi prezradil viac než jeho meno. Drago de Mantila bol večný romantik, ktorý mal to nešťastie, že narazil na mňa.
V ten podvečer, som sa obliekol do skromných šiat a šiel som s tetou a strýkom do Veľkej Siene. Sadol som si medzi ostatných mládencov a mladých dám, ktorý čakali na sobáš, tak ako ja, a medzi honosnými chodmi, som sa obzeral naokolo, aby som čo to zachytil z hlasných vráv ktoré napĺňali sieň a zistil kto z prominentných šľachticov je na okolí, dúfajúc že spoznám niekoho z môjho Bálu Dospelosti. Jesenná slávnosť bola v plnom prúde a ja som bol plný nielen v žalúdku, ale aj v myšlienkach, pretože som uvažoval ako zapôsobiť na dvor. Buď všetko, alebo nič. Počas obzerania som si všimol, že za hlavným stolom sedí Jeho výsosť Kráľ Rothar I. s manželkou Arianou. Pýtal som sa, či naozaj sa mám tváriť že som ho nespoznal, však jeho tvár je dokonca na zlatých a strieborných minciach! Z vravov som vtedy zistil, že kráľova manželka bola Mágom Života z rodu de Naqua. Po pravej strane Kráľa sedel Filip de Montesa, najvyšší Kráľov radca, hniloba taká ako aj jeho rod. Po ľavej strane kráľovej manželky, sedela princezná Sylvia, ktorá bola pravoplatným potomkom ich oboch. Nanešťastie zdelila Mágiu Smrti po otcovi, takže nemohla byť dedičom trónu. Vtedy som si nebol s tým istý, ale teraz už áno, pretože klebety to len potvrdili. Avšak to nebolo jediné čo som si všimol na kráľovskej rodine. Pohľady Kráľa a jeho manželky vždy zablúdili k malému chlapcovi, sediaci za stolom blízko kráľovského stola. Musel to byť ten zkurvy-zmrd Erik de Castanela, nelegitímny potomok Kráľa. Kiež by som už vtedy zakročil. Klebety vraveli, že je Mágom Života. Teší ma myšlienka, že ani kráľovná nebola vtedy z neho nadšená, a páči sa mi teraz aj jej pohľad, keď Kráľ posielal jedlo tomu prasačiemu synovi.
Keď sme dojedli posledný chod opustil som halu spolu s ostatnými aby som sa pripravil na divadelné predstavenie. Neušlo mi, že de Montesa, jeho radca, sa snažil získať kráľovu pozornosť. Kráľ vtedy povstal a oddobril ceremóniu na počesť svojej manželky a ospravedlnil sa, že musí odísť, hoc všetci vedeli kam. Jeho manželka nebola veľmi z toho nadšená, a jej úsmev vyzeral príliš umelo, avšak to už ma netrápilo. Pripravil som sa , vyšplhal som sa na vežu a s tým najpokornejším pohľadom som pozrel z veže a čakal na záchrancu.
Pamätám si ako to bolo okaté, keď Kráľ bojoval s tými príšerami. Herci sa hádzali a neútočili tak ako pravý muži v boji. Kráľ zamaskovaný za Vytrvalosť porazil dreveným mečom Lenivosť a Obžerstvo a potom za slabých kuziel, ktoré maximálne zaštípali, odohnal Chamtivosť a Pomstu, prútikom darovaným Statočnosťou. Po tom čo porazil Pýchu, natiahol som k nemu ruku, ako mi bolo povedané. Keď som nacvičoval s de Mantilom, tak ten mi len pomohol zísť z veže. Avšak Kráľ ma vtedy prekvapil. Vyliezol za mnou, chytil ma pod pás a zletel som mnou dole na lane.V tom šoku, ktorý mi spôsobil, si odhalil masku, a dalo by sa povedať, že vďaka tomu som zahral prekvapivo moje prekvapenie z toho, že ma zachránil Kráľ. Don Guirella mal pravdu. Publikum rovnako zhíklo keď ho zbadalo ako Vytrvalosť, tak ako ja. Bolo to presvedčivé. Neviem čo sa vtedy stalo, ale moje tiché a zatvrdnuté srdce ožilo. Neviem či zo strachu, šoku, alebo z jeho naivnosti či zdvorilosti, ale niečo som vtedy pocítil. Pamätám si ako sa ma opýtal, že kto som a dal mi dole masku, vraviac, že podľa mojej tváre by mala vyzerať Cnosť. Keď som sa mu predstavil, okamžite si spomenul na môjho strýka a poprial mi veľa šťastia a zábavy na Dvore. Plánoval to? Chcel zistiť ako vyzerá synovec Erena de Rosa? Mal na mňa po tom čo uvidel ako vyzerám zálusk? V tej chvíli mi vírili v hlave iba tieto otázky.
Zvyšok večera bol úžasný. Spoznal som ľudí a myslel som si ,že môj debut na Dvore začal tak najlepšie ako len mohol. Miestami sa mi zdalo, že som zachytil Kráľov pohľad ako sa na mňa díva, a vďaka tejto pozornosti, som mal pozornosť celého Dvora. Či sa na mňa Kráľ vtedy pozeral, alebo nie bola jedna vec. Ale bol som si istý, že v ten večer sa na mňa díval ten mladík, s ktorým som to predstavenie nacvičoval, Drago de Mantila.
Počas tohto večera, plnom vína a zábavy mi moja teta Leona predstavila staršieho muža s červeného v tváry a drahými šatami, ktorý túžil ma spoznať. Volal sa Gabriel, a bol z rodu de Hanas. Povedal mi, že bol mnou očarený a ja som sa zmohol iba na zamrmlanie nejakej formálnej odpovede.
Po tej prehýrenej noci, som bol nielenže šťastný, že konečne som uvidel posteľ ale aj preto, lebo to bola najlepšia noc v mojom živote...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
utorok 24. decembra 2013
Vianočná svieca
Vianočná pohľadnice pre všetkých :-)
A znova nastal ten úžasný čas,ktorý je uprostred zimných krás,
vôkol už vonia tá vôňa škorice,
zdobený stromček krváca silice.
Už konečne nastal znova ten čas,
keď radosť a pokoj opantá nás,
a za zvuku vianočných zvončekov,
lesknú sa fotky v drobných rámčekoch.
Koledy znejú celou dedinkou,
všade už cítiť vôňu perníkov,
sniežik sa sype do mnohých poličiek,
každý sa teší na ten zvuk roľničiek.
Srnky si skáču po zimnej perine,
každý len dúfa, že darček ho neminie,
a náš starý deduško rozpráva rozprávky,
zatiaľ čo Ježiško si plní darčekmi sánky.
Na nebi svieti Vianočná hviezdička,
žiari sťa mesiačik, kráľovná nebíčka,
svieti nám z neba na každú dolinu,
lebo nám nesie radostnú novinu.
V tento čas úsmevov, radostí a pokoja,
nech nič Vás už netrápi a nech deti sa neboja,
nech láska Vám v srdci už iba tlkoce,
prajem Vám všetkým Veselé Vianoce. :-)
sobota 21. decembra 2013
Listy od Vlčieho kráľa: 1. Kapitola: Keď ruža kvitne v tŕňoch
Na začiatku to vyzeralo ako báseň. Človek si myslel, že život je jednoduchý, avšak až na konci, keď sa obáva svojho posledného dychu, zistí, že život je iba básňou. Od svojej mladosti som to vždy tušil, preto som sa nečudoval keď niektorý zažívali tragédiu, alebo komédiu, či romancu. Prizerajúc som netušil, že nie život píše tieto diela, ale my sami, pretože koniec koncov nie sme náhodou tými, ktorí sú sami životom? Nastal čas aby som napísal príbeh, ktorý poznačil svet...
Pamätám si tú noc, počas najväčšieho splnu, ktorá začala písať báseň mojich dejín i dejín Ravenskej ríše. Na to, že bol iba podvečer a slnko bolo tesne nad obzorom, mesiac žiaril na nebi sťa konkurent tomuto vládcovi nebies. Preto som vstal zo svojej lóže a šiel sa prejsť po dvore panstva mojich rodičov. Moje myšlienky o rodine a budúcnosti prerušil hlasný piskot mojej malej sestry Lucie kričiacej po pomoci. Spozornel som a vydal som sa smerom k tomuto kriku, avšak moja sestra bola rýchlejšia. Vyskočila spoza rohu a vyhŕkla tieto slová lapajúc po dychu:
-"Hrali sme sa s Vergíliom... v stajni... ukazoval mi kúzla... zapálil seno... a teraz ... ".
Pamätám si to ako včera. Vergílius bol môj najmladší brat, a vždy bol hravý a nezbedný. Lucia ani nestihla dokončiť vetu a zacítil som dym prichádzajúci od stajní. Strach o neho mi naplnil telo a naskočila mi husia koža. Musel som konať.
Bežal som ku stajniam, ktoré neboli pravé najbližšie ku nádvoriu kde som bol. V strachu, že toľko sena pre kone, ktoré sme tam mali, vzbĺkne a pochová môjho malého brata mi dodávala rýchlosť a odvahu. Čím bližšie som bol k stajniam, tým viac som cítil dym a cítil teplo plameňov, a aj tým viac som sa bál. Pamätám si to ako včera. Otvoril som dvere od stajne, z ktorej šiel dym a uvidel som svojho malého brata, bieleho ako stena od strachu, ktorý prežíval, pritlačeného k najzadnejšej stene stajne obkolesený plameňmi. Sústredil som sa, zahnal som strach a obehol som stajňu po vonkajšej strane aby som bol na opačnej strane steny, ku ktorej bol pritlačený Vergílius. Vraví sa, že proti ohňu sa má ísť ohňom, a tak som koncentroval svoje magické sily, a hodil som ohnivú guľu do steny, za ktorou stál Vergílius. Výbuch urobil dieru, cez ktorú som vbehol do stajne, schytil som svojho brata od plameňov, ktoré boli každou sekundou väčšie a vytiahol som ho von. Paholci a koniari, ktorý v tej chvíli prišli sa nás ujali a niektorí začali hasiť stajňu. Pamätám si už len krik. Moja sestra Lucia asi vtedy úspešne pobudila celé panstvo. A aj si pamätám svojho otca ako sa ujal situácie a plač mojej matky ako striedavo hanila Vergília za jeho hlúposť a mňa chválila za odvahu a múdrosť, predtým než som upadol do bezvedomia od toľkého dymu. S odstupom času mi matkino správanie počas toho nešťastného večera vždy príde veľmi vtipné.
Mágia je veľmi nebezpečná vec, a hlavne pre mladých Mágov Smrti akým je môj brat. Celý môj rod má mágov. Táto nebezpečná stránka mágie je platidlom za to, že môj rod môže existovať, pretože bez mágie by všetci v mojej rodinne boli iba obyčajnými poddanými. Na ďalší deň som kráčal záhradami ruží, cez nádvorie k ošarpanému panstvu mojej rodiny. Na to, že sme vlastnili erb, sme nemali veľa peňazí. Môj praotec bol Conde, moja prateta Condesou, takisto ako moja sesternica z ďalekého pokolenia. Avšak môj otec bol iba obyčajný hildago, najmladší z noblesného rodu. Mal titul Don, ale iba z láskavosti, a k tomu pekné panstvo spomedzi všetkých v Ravenskej ríši, ale okrem toho nemal nič. Nemal veľa peňazí, a nemal žiadnu moc. Len panstvo a meno rodu. Takisto ako ja, lenže vtedy sa blížilo mojich šestnásť rokov, a podľa miestnych zvykov, som zavŕšil detstvo a stal sa zo mňa mládenec. V tom čase, v hlavnom meste, v Ravene, sa diali veci, nie ako tu, kde bol väčšinou pokoj, až nuda by som povedal. Túžil som tam byť, chcel som zažívať vzrušenia každý deň. Och tá hlúpa mladosť. V Ravene boli Mágovia Smrti a Mágovia Života, ktorý študovali svoje remeslo do najväčších detailov. Boli tam mladí muži a ženy, ktorý chodili na bály, karnevaly, poľovali a zápasili. Dvor sa hemžil radcami, ktorý ovplyvňovali politiku ríše.
V tomto zasnení som začal uvažovať o sebe. Bol som predsa len skúseným mágom, pretože nikdy som nesklamal svojho otca, keď prišiel za mnou aby ma niečo naučil. Po toľkých súbojoch, som bol najlepším duelantom v našom rode. Naučil som sa čítať ľudí vďaka tomu, že som ich sledoval na našom panstve a naučil som sa ako dosiahnuť svojho úmyslu. Niekto by povedal, že som manipulátor, ale ako by som prežil vo svete plnom intríg? Predsa som len snil o tom, že raz budem dvoranom, a tak naučiť sa hrať hru o trón, bola veľmi potrebná vec. Avšak, na druhej strane, nemohol som sa sústrediť nad knihami, vždy ma uspávali. Nikdy som si nedokázal zapamätať mená kráľov a roky a miesta významných bitiek.
-"Som ja, Wolfer, najstarší syn rodu de Rosa, súci na dvor?", pýtal som sám seba mnohokrát. Avšak v jeden deň, priletel motýľ. Nie však hocijaký. Modré, žlté, zelené, a červené boli bežné. Avšak tento bol purpurový, a podľa legendy plnil priania. Zaželal som si aby som zažil dobrodružstvo, ktoré by oživilo život v krajine, hoc aj za cenu jej zničenia, pretože som chcel vypadnúť z tohto bohmi zabudnutého kraja, ale chcel som aj aby moja rodina sa mala už dobre. Motýľ odletel s mojím želaním, ktoré vyslyšal.
Nič sa nedialo prvých pár dní, a pomaly som sa zmieroval s tým, že nebudem mať Bál Dospelosti, tak ako každý šestnásťročný šľachtic, v ktorom si nielen môže nájsť ponuku na dobrý sobáš, ale je aj oficiálne predstavený šľachtickému dvoru. Prestával som veriť na motýle ktoré plnia priania, jediná nádej, že ma toto môže vytrhnúť z môjho nudného života, až do príchodu môjho strýka Erena a tety Leony. Rozhodli sa, že budú financovať môj Bál Dospelosti, keďže moji rodičia si ho dovoliť nemôžu. Bol som nadšený.
V deň mojich šestnástich narodenín, moji rodičia očakávali hostí a rozprávali sa s tetou a strýkom. V mojej útulnej, avšak skromnej izbe som sa pripravoval na môj debut, a môj štrnásťročný brat Dante mi pomáhal s výberom šiat. On bol vždy takou urozprávanou dušou. Zaviazal mi šnúrky a ukázal mi zrkadlo. Pamätám si svoje krásne, mladé modré oči, ktoré boli doplnené mojou stuhou a lemom, a moje hnedé gaštanové vlasy, ktoré podtrhoval môj nový, hodvábny purpurový kabát. Otec založil časť majetku aby som si mohol dovoliť sponu z nefritu, ktorou som si pripevnil kravatu. Bola to krásna spona, ktorá ako keby žmurkla zakaždým keď som sa pozrel do zrkadla. Cítil som sa staršie než som bol. Dokonca aj môj štrnásťročný brat Dante bol zo mňa hotový. Pamätám si ako mal viac nadšenia než ja, keď som bol už hotový s obliekaním a pripravený ísť vítať hostí. Pamätám si ako som stál s matkou a otcom, vítajúc hostí a príjimal ich poklony. Každý bol oblečený v tých najlepších šatách, vo formálnych kabátoch, v krásnych plášťoch vo farbách dúhy. Každý sa na mňa usmieval, ale niektorí na mňa hľadeli súdiaco. Samozrejme čo som mohol čakať, bol som vo veku súci na ženenie. Niektorí v mojom veku sa snažili zo mnou zaflirtovať. Tiež som flirtoval, avšak len trochu, predsa len v mojej blízkosti stála mama a teta. Ach, tie nesmelé pohľady a červené tváre :-D.
Na môj Bál prišlo mnoho prominentných šľachticov, a pekných mladých mužov súcich na ženenie. Vítanie hostí snáď trvalo hodiny, avšak za mojím chrbtom bola zábava v plnom prúde. Niečo som zachytil z klebiet hostí, napríklad pohoršenia nad dcérou Dona Petrarcu, ktorá odmietla najlepšiu ponuku na sobáš. Taký je už zvyk. Buď dvoríte, alebo ste dvorený. Avšak aby ste dvorili, potrebujete peniaze, a ľudia vás väčšinou posudzujú podľa majetku a podielu moci na ríši. Avšak je aj vínimka. Bohaté a mocné rodiny môžu dať svojím deťom majetok aby si sami založili rodinu, či rody, avšak to nebol prípad mojej rodiny, lebo sme neboli ani jedno ani druhé. Dcéra Dona Petrarcu sa nadéjala za Doňou Leou, ktorá však bola chudobnejšia než moja rodina. Klebety vraveli aj o Done Medey, ktorá mala aféru s Donom Matiasom, čo nebolo prípustné pre väčšinu ľudí, pretože ona bola Mágom Života a on Mágom Smrti. Bolo to neprípustné, lebo zvyk dovoľoval sobáše a aféry len vo vlastných kruhoch. Samozrejme, výnimkou bol Kráľ Rothar I., ktorý ako Mág Smrti, si musel zobrať za kráľovskú manželku Mága Života. A keďže kráľov rod je vždy sobášený s mágmi opačnej mágie, tak to znamená že ich dieťa muselo byť Mágom Života, a tým pádom pravým dedičom trónu. Vždy to tak bolo. Avšak nášmu kráľovi potratila ďalšie dieťa v tej dobe, a jediné dieťa je Mágom Smrti, ktoré nemôže byť nástupcom na trón. Niekto spomenul medzi rečou, že kráľ mal nemanželské dieťa, ktoré bolo Mágom Života a volalo sa Erik de Castanela, avšak moja teta Leona, zmenila tému, lebo podľa nej počúvalo tento rozhovor priveľa mladých duší. Keby len vedela čo spravila!
Avšak aby som nepredbiehal, po úmornom vítaní som sa rozhodol ísť ku skupinke, ktorá klebetila o Erikovi de Castanelovi, avšak osud to takto zamýšľal, keďže vtedy môj úmysel zistiť niečo o ňom viac prerušil môj strýc. Nikdy neviete ako sa životy skrížia, a je dobré vedieť vopred o každom a všetko.
Môj strýc predniesol prípitok, so správou, že Kráľ si ho pozval na dvor za jeho služby aby odmenil ho tými najkrajšími komnatami v paláci, a očakáva aj mňa na Jesennej Dvornej Slávnosti. Bol som nadšený, pretože to bol najkrajší dar na moje narodeniny, aký som len kedy dostal.
Na ďalšie ráno pri raňajkách mi strýc Eren hustil svoje múdrosti a poúčal ma. Sľuboval si odo mňa vplyvnejšiu pozíciu a lepšie svetlo na meno nášho rodu, ak si vyberiem správneho ženícha. Takáto príležitosť bola len raz za život, a neoženiť sa počas Slávnosti by bolo úplnym nevyužitím možnosti. Veľmi som mu bol za to vďačný. Dokonca aj Dante na mňa vtedy spoliehal, pretože ak by som mal nejakú moc a majetok, zaručovalo by mu to lepšie ponuky na sobáš. Usmieval som sa a prikyvoval, avšak moje srdce túžilo po nevídanom dobrodružstve. Za dva mesiace mi ušili plášte, kabáty, šály, pančuchy, podväzky, prezdobené čačky z peňazí môjho strýka a ani som sa nenazdal a už bol čas vyraziť. Mama a teta Leona sa rozhodli, že by ma mal Dante doprevádzať, keďže nikoho som na Dvore nepoznál, tak som ho mal mať ako spoločnosť a keďže bol ešte primladý aby sa mu dvorilo, a tak aspoň mohol odsledovať ako to chodí na Dvore. Najprv ma predstava, že budem pod dozorom svojej tety nenadchýnala, ale Dante bol naopak príliš nadšený. Bol som otrávený z jeho prítomnosti v Ravene, pretože som mal schémy a plány a ako som už povedal, Dante je urozprávaná duša, už od malička a ako je vidieť, zostalo mu to dodnes. Pamätám si ako som totálne hluchý z jeho džavotania počas cesty do hlavného mesta, zjedol po príchode kúsok večere a okamžite zaspal. Jediné čo ma vtedy potešilo, bola myšlienka nasledujúceho rána na Kráľovskom Dvore...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
Pamätám si tú noc, počas najväčšieho splnu, ktorá začala písať báseň mojich dejín i dejín Ravenskej ríše. Na to, že bol iba podvečer a slnko bolo tesne nad obzorom, mesiac žiaril na nebi sťa konkurent tomuto vládcovi nebies. Preto som vstal zo svojej lóže a šiel sa prejsť po dvore panstva mojich rodičov. Moje myšlienky o rodine a budúcnosti prerušil hlasný piskot mojej malej sestry Lucie kričiacej po pomoci. Spozornel som a vydal som sa smerom k tomuto kriku, avšak moja sestra bola rýchlejšia. Vyskočila spoza rohu a vyhŕkla tieto slová lapajúc po dychu:
-"Hrali sme sa s Vergíliom... v stajni... ukazoval mi kúzla... zapálil seno... a teraz ... ".
Pamätám si to ako včera. Vergílius bol môj najmladší brat, a vždy bol hravý a nezbedný. Lucia ani nestihla dokončiť vetu a zacítil som dym prichádzajúci od stajní. Strach o neho mi naplnil telo a naskočila mi husia koža. Musel som konať.
Bežal som ku stajniam, ktoré neboli pravé najbližšie ku nádvoriu kde som bol. V strachu, že toľko sena pre kone, ktoré sme tam mali, vzbĺkne a pochová môjho malého brata mi dodávala rýchlosť a odvahu. Čím bližšie som bol k stajniam, tým viac som cítil dym a cítil teplo plameňov, a aj tým viac som sa bál. Pamätám si to ako včera. Otvoril som dvere od stajne, z ktorej šiel dym a uvidel som svojho malého brata, bieleho ako stena od strachu, ktorý prežíval, pritlačeného k najzadnejšej stene stajne obkolesený plameňmi. Sústredil som sa, zahnal som strach a obehol som stajňu po vonkajšej strane aby som bol na opačnej strane steny, ku ktorej bol pritlačený Vergílius. Vraví sa, že proti ohňu sa má ísť ohňom, a tak som koncentroval svoje magické sily, a hodil som ohnivú guľu do steny, za ktorou stál Vergílius. Výbuch urobil dieru, cez ktorú som vbehol do stajne, schytil som svojho brata od plameňov, ktoré boli každou sekundou väčšie a vytiahol som ho von. Paholci a koniari, ktorý v tej chvíli prišli sa nás ujali a niektorí začali hasiť stajňu. Pamätám si už len krik. Moja sestra Lucia asi vtedy úspešne pobudila celé panstvo. A aj si pamätám svojho otca ako sa ujal situácie a plač mojej matky ako striedavo hanila Vergília za jeho hlúposť a mňa chválila za odvahu a múdrosť, predtým než som upadol do bezvedomia od toľkého dymu. S odstupom času mi matkino správanie počas toho nešťastného večera vždy príde veľmi vtipné.
Mágia je veľmi nebezpečná vec, a hlavne pre mladých Mágov Smrti akým je môj brat. Celý môj rod má mágov. Táto nebezpečná stránka mágie je platidlom za to, že môj rod môže existovať, pretože bez mágie by všetci v mojej rodinne boli iba obyčajnými poddanými. Na ďalší deň som kráčal záhradami ruží, cez nádvorie k ošarpanému panstvu mojej rodiny. Na to, že sme vlastnili erb, sme nemali veľa peňazí. Môj praotec bol Conde, moja prateta Condesou, takisto ako moja sesternica z ďalekého pokolenia. Avšak môj otec bol iba obyčajný hildago, najmladší z noblesného rodu. Mal titul Don, ale iba z láskavosti, a k tomu pekné panstvo spomedzi všetkých v Ravenskej ríši, ale okrem toho nemal nič. Nemal veľa peňazí, a nemal žiadnu moc. Len panstvo a meno rodu. Takisto ako ja, lenže vtedy sa blížilo mojich šestnásť rokov, a podľa miestnych zvykov, som zavŕšil detstvo a stal sa zo mňa mládenec. V tom čase, v hlavnom meste, v Ravene, sa diali veci, nie ako tu, kde bol väčšinou pokoj, až nuda by som povedal. Túžil som tam byť, chcel som zažívať vzrušenia každý deň. Och tá hlúpa mladosť. V Ravene boli Mágovia Smrti a Mágovia Života, ktorý študovali svoje remeslo do najväčších detailov. Boli tam mladí muži a ženy, ktorý chodili na bály, karnevaly, poľovali a zápasili. Dvor sa hemžil radcami, ktorý ovplyvňovali politiku ríše.
V tomto zasnení som začal uvažovať o sebe. Bol som predsa len skúseným mágom, pretože nikdy som nesklamal svojho otca, keď prišiel za mnou aby ma niečo naučil. Po toľkých súbojoch, som bol najlepším duelantom v našom rode. Naučil som sa čítať ľudí vďaka tomu, že som ich sledoval na našom panstve a naučil som sa ako dosiahnuť svojho úmyslu. Niekto by povedal, že som manipulátor, ale ako by som prežil vo svete plnom intríg? Predsa som len snil o tom, že raz budem dvoranom, a tak naučiť sa hrať hru o trón, bola veľmi potrebná vec. Avšak, na druhej strane, nemohol som sa sústrediť nad knihami, vždy ma uspávali. Nikdy som si nedokázal zapamätať mená kráľov a roky a miesta významných bitiek.
-"Som ja, Wolfer, najstarší syn rodu de Rosa, súci na dvor?", pýtal som sám seba mnohokrát. Avšak v jeden deň, priletel motýľ. Nie však hocijaký. Modré, žlté, zelené, a červené boli bežné. Avšak tento bol purpurový, a podľa legendy plnil priania. Zaželal som si aby som zažil dobrodružstvo, ktoré by oživilo život v krajine, hoc aj za cenu jej zničenia, pretože som chcel vypadnúť z tohto bohmi zabudnutého kraja, ale chcel som aj aby moja rodina sa mala už dobre. Motýľ odletel s mojím želaním, ktoré vyslyšal.
Nič sa nedialo prvých pár dní, a pomaly som sa zmieroval s tým, že nebudem mať Bál Dospelosti, tak ako každý šestnásťročný šľachtic, v ktorom si nielen môže nájsť ponuku na dobrý sobáš, ale je aj oficiálne predstavený šľachtickému dvoru. Prestával som veriť na motýle ktoré plnia priania, jediná nádej, že ma toto môže vytrhnúť z môjho nudného života, až do príchodu môjho strýka Erena a tety Leony. Rozhodli sa, že budú financovať môj Bál Dospelosti, keďže moji rodičia si ho dovoliť nemôžu. Bol som nadšený.
V deň mojich šestnástich narodenín, moji rodičia očakávali hostí a rozprávali sa s tetou a strýkom. V mojej útulnej, avšak skromnej izbe som sa pripravoval na môj debut, a môj štrnásťročný brat Dante mi pomáhal s výberom šiat. On bol vždy takou urozprávanou dušou. Zaviazal mi šnúrky a ukázal mi zrkadlo. Pamätám si svoje krásne, mladé modré oči, ktoré boli doplnené mojou stuhou a lemom, a moje hnedé gaštanové vlasy, ktoré podtrhoval môj nový, hodvábny purpurový kabát. Otec založil časť majetku aby som si mohol dovoliť sponu z nefritu, ktorou som si pripevnil kravatu. Bola to krásna spona, ktorá ako keby žmurkla zakaždým keď som sa pozrel do zrkadla. Cítil som sa staršie než som bol. Dokonca aj môj štrnásťročný brat Dante bol zo mňa hotový. Pamätám si ako mal viac nadšenia než ja, keď som bol už hotový s obliekaním a pripravený ísť vítať hostí. Pamätám si ako som stál s matkou a otcom, vítajúc hostí a príjimal ich poklony. Každý bol oblečený v tých najlepších šatách, vo formálnych kabátoch, v krásnych plášťoch vo farbách dúhy. Každý sa na mňa usmieval, ale niektorí na mňa hľadeli súdiaco. Samozrejme čo som mohol čakať, bol som vo veku súci na ženenie. Niektorí v mojom veku sa snažili zo mnou zaflirtovať. Tiež som flirtoval, avšak len trochu, predsa len v mojej blízkosti stála mama a teta. Ach, tie nesmelé pohľady a červené tváre :-D.
Na môj Bál prišlo mnoho prominentných šľachticov, a pekných mladých mužov súcich na ženenie. Vítanie hostí snáď trvalo hodiny, avšak za mojím chrbtom bola zábava v plnom prúde. Niečo som zachytil z klebiet hostí, napríklad pohoršenia nad dcérou Dona Petrarcu, ktorá odmietla najlepšiu ponuku na sobáš. Taký je už zvyk. Buď dvoríte, alebo ste dvorený. Avšak aby ste dvorili, potrebujete peniaze, a ľudia vás väčšinou posudzujú podľa majetku a podielu moci na ríši. Avšak je aj vínimka. Bohaté a mocné rodiny môžu dať svojím deťom majetok aby si sami založili rodinu, či rody, avšak to nebol prípad mojej rodiny, lebo sme neboli ani jedno ani druhé. Dcéra Dona Petrarcu sa nadéjala za Doňou Leou, ktorá však bola chudobnejšia než moja rodina. Klebety vraveli aj o Done Medey, ktorá mala aféru s Donom Matiasom, čo nebolo prípustné pre väčšinu ľudí, pretože ona bola Mágom Života a on Mágom Smrti. Bolo to neprípustné, lebo zvyk dovoľoval sobáše a aféry len vo vlastných kruhoch. Samozrejme, výnimkou bol Kráľ Rothar I., ktorý ako Mág Smrti, si musel zobrať za kráľovskú manželku Mága Života. A keďže kráľov rod je vždy sobášený s mágmi opačnej mágie, tak to znamená že ich dieťa muselo byť Mágom Života, a tým pádom pravým dedičom trónu. Vždy to tak bolo. Avšak nášmu kráľovi potratila ďalšie dieťa v tej dobe, a jediné dieťa je Mágom Smrti, ktoré nemôže byť nástupcom na trón. Niekto spomenul medzi rečou, že kráľ mal nemanželské dieťa, ktoré bolo Mágom Života a volalo sa Erik de Castanela, avšak moja teta Leona, zmenila tému, lebo podľa nej počúvalo tento rozhovor priveľa mladých duší. Keby len vedela čo spravila!
Avšak aby som nepredbiehal, po úmornom vítaní som sa rozhodol ísť ku skupinke, ktorá klebetila o Erikovi de Castanelovi, avšak osud to takto zamýšľal, keďže vtedy môj úmysel zistiť niečo o ňom viac prerušil môj strýc. Nikdy neviete ako sa životy skrížia, a je dobré vedieť vopred o každom a všetko.
Môj strýc predniesol prípitok, so správou, že Kráľ si ho pozval na dvor za jeho služby aby odmenil ho tými najkrajšími komnatami v paláci, a očakáva aj mňa na Jesennej Dvornej Slávnosti. Bol som nadšený, pretože to bol najkrajší dar na moje narodeniny, aký som len kedy dostal.
Na ďalšie ráno pri raňajkách mi strýc Eren hustil svoje múdrosti a poúčal ma. Sľuboval si odo mňa vplyvnejšiu pozíciu a lepšie svetlo na meno nášho rodu, ak si vyberiem správneho ženícha. Takáto príležitosť bola len raz za život, a neoženiť sa počas Slávnosti by bolo úplnym nevyužitím možnosti. Veľmi som mu bol za to vďačný. Dokonca aj Dante na mňa vtedy spoliehal, pretože ak by som mal nejakú moc a majetok, zaručovalo by mu to lepšie ponuky na sobáš. Usmieval som sa a prikyvoval, avšak moje srdce túžilo po nevídanom dobrodružstve. Za dva mesiace mi ušili plášte, kabáty, šály, pančuchy, podväzky, prezdobené čačky z peňazí môjho strýka a ani som sa nenazdal a už bol čas vyraziť. Mama a teta Leona sa rozhodli, že by ma mal Dante doprevádzať, keďže nikoho som na Dvore nepoznál, tak som ho mal mať ako spoločnosť a keďže bol ešte primladý aby sa mu dvorilo, a tak aspoň mohol odsledovať ako to chodí na Dvore. Najprv ma predstava, že budem pod dozorom svojej tety nenadchýnala, ale Dante bol naopak príliš nadšený. Bol som otrávený z jeho prítomnosti v Ravene, pretože som mal schémy a plány a ako som už povedal, Dante je urozprávaná duša, už od malička a ako je vidieť, zostalo mu to dodnes. Pamätám si ako som totálne hluchý z jeho džavotania počas cesty do hlavného mesta, zjedol po príchode kúsok večere a okamžite zaspal. Jediné čo ma vtedy potešilo, bola myšlienka nasledujúceho rána na Kráľovskom Dvore...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
nedeľa 8. decembra 2013
Úsmev
V mesačnej noci keď všetko už stíchlo,
už len ostali srdcia a tie bijú rýchlo,
tak začína príbeh o najlepšom dni,
o veciach o ktorých už málo sa sní.
Slzy čo plnili vodou neveľa údolí,
o nezbednej kráske spomedzi šúpolí,
o ceste dlhej míle na počet krokov,
o láske ktorá trvala vyše tisíc rokov.
Možnože dlhšie a možnože menej,
nevedno či červenej a či sťa bledej,
stále však odvážnou za hocijakých liet,
tou, čo bola pre moju dušu nebeský chlieb.
Možno, že ti príde ten príbeh o duchoch,
o nejasných nociach, o hádkach a vzruchoch,
no finta je v tom, že srdcia sa snúbili,
a koniec koncov, z pravdy sme ľúbili.
A pri listoch, ktoré nám písala jeseň,
bola to óda a tá naša pieseň,
a príbeh čo začal sa prvým listom,
v nejasnej hlave a v srdci hmlistom.
A koľkokrát si sa spýtala ako to je,
s očami šteniatka, ktoré ťa miluje,
hádala si odpoveď na toľko otázok,
lebo si chcela mať prekrásny obrázok.
A rýmy len zo samoty pomaly tečú,
a odpoveď po volaní už vôbec nečuť,
a len tie rýmy keď som tú sám,
je jedinou vecou, ktorú ti dám.
No keď vidím to tvoje prekrásne antré,
zmení ma v človeka a stanem sa Dantem,
si srdce, ktoré mi priniesol čas,
a z toľkej krásy prichádzam o hlas.
Raz keď sa vrátiš, bude to krása,
a možnože pochopím čo je to spása,
no teraz len bež, a pamätaj si,
že som bol prvý čo pohladil Ti vlasy.
Snažím sa prísť na vzorec lásky,
no načo mi je poznanie na zbytočné otázky?
Možnože sa až prílišne tvárim,
že nebolí ma že sa ti bezo mňa darí.
Umieram každý deň, keď na teba čakám,
a svoju dušu oddávam mukám,
no v kútiku duše nič iného niet,
len nádej, že už toto je tých posledných tisíc liet.
Takýto príbeh spomedzi anjelov,
o nezbedných povahách lesných danielov,
bol ich najkrajším životným obdobím,
a len hviezdy vedia či sa to obnoví...
Život je kniha kníh, a toľko má kapitol,
je čudné že toľký dej, ani jeden nekvitol,
tak možnože je čas zabudnúť na sváry,
a vyčariť si úsmev na našej tvári...
už len ostali srdcia a tie bijú rýchlo,
tak začína príbeh o najlepšom dni,
o veciach o ktorých už málo sa sní.
Slzy čo plnili vodou neveľa údolí,
o nezbednej kráske spomedzi šúpolí,
o ceste dlhej míle na počet krokov,
o láske ktorá trvala vyše tisíc rokov.
Možnože dlhšie a možnože menej,
nevedno či červenej a či sťa bledej,
stále však odvážnou za hocijakých liet,
tou, čo bola pre moju dušu nebeský chlieb.
Možno, že ti príde ten príbeh o duchoch,
o nejasných nociach, o hádkach a vzruchoch,
no finta je v tom, že srdcia sa snúbili,
a koniec koncov, z pravdy sme ľúbili.
A pri listoch, ktoré nám písala jeseň,
bola to óda a tá naša pieseň,
a príbeh čo začal sa prvým listom,
v nejasnej hlave a v srdci hmlistom.
A koľkokrát si sa spýtala ako to je,
s očami šteniatka, ktoré ťa miluje,
hádala si odpoveď na toľko otázok,
lebo si chcela mať prekrásny obrázok.
A rýmy len zo samoty pomaly tečú,
a odpoveď po volaní už vôbec nečuť,
a len tie rýmy keď som tú sám,
je jedinou vecou, ktorú ti dám.
No keď vidím to tvoje prekrásne antré,
zmení ma v človeka a stanem sa Dantem,
si srdce, ktoré mi priniesol čas,
a z toľkej krásy prichádzam o hlas.
Raz keď sa vrátiš, bude to krása,
a možnože pochopím čo je to spása,
no teraz len bež, a pamätaj si,
že som bol prvý čo pohladil Ti vlasy.
Snažím sa prísť na vzorec lásky,
no načo mi je poznanie na zbytočné otázky?
Možnože sa až prílišne tvárim,
že nebolí ma že sa ti bezo mňa darí.
Umieram každý deň, keď na teba čakám,
a svoju dušu oddávam mukám,
no v kútiku duše nič iného niet,
len nádej, že už toto je tých posledných tisíc liet.
Takýto príbeh spomedzi anjelov,
o nezbedných povahách lesných danielov,
bol ich najkrajším životným obdobím,
a len hviezdy vedia či sa to obnoví...
Život je kniha kníh, a toľko má kapitol,
je čudné že toľký dej, ani jeden nekvitol,
tak možnože je čas zabudnúť na sváry,
a vyčariť si úsmev na našej tvári...
sobota 16. novembra 2013
Arianna
Na prvej stránke jej budúcnosti,
jej budúcnosť vyzerala žiarivou,
no oheň jej začal prenikať do kostí,
neviem prečo ostala prekvapenou.
Neviem ti povedať prečo sa tak cíti,
zlomená vo vnútri každým dňom.
Nevedel som jej pomôcť, držala sa nití,
len som ju sledoval, ako pomaly prepadá snom.
Aj anjeli mali svoje divné schémy,
no Ona to brala za priveľký extrém,
vravela mi, že ako má rada nemých,
a teraz ako blázon ma na duši ekzém.
"Kde som schybila?" stonala nad krížmi,
jej srdce je zničené a rozbité na tri,
a pomaly sa zvíja do siete s nožmi,
nemá kam ísť a ani nevie kam už patrí.
A tak ostala stáť s ohňom čo ju spáli,
hoc vo vnútri horela, v očiach mala dážď,
už ľúbi len bolesť, tak ako zlí králi,
teraz je sama, city má len pre klam a zášť.
Chce ísť domov, no nik ju tam nečaká,
je to jediné miesto kde zaspáva zlomená,
nemá kam ísť, má sa za hlupáka,
nik jej neutrie slzy, ostáva ranená.
...OTVOR UŽ OČI A POZRI SA VON!!
A POZRI SA NA TIE STRATENÉ DÔVODY!!!
OPUSTILI ŤA!!! TAK SKONČI TEN HON,
A ZABUDNI NA MINULOSŤ, BOLI TO NEHODY!!!
... buď silná, buď silnejšou než si myslíš,
a začni trhať siete ktoré Ťa pútajú,
neboj sa omylu, i tak sa nemýliš,
zabudni na tých, čo v srdci ťa nemajú ...
... no schováva pocity, ktoré cíti,
a stráca sny, ktoré už nemôže nájsť,
možno že až ako blázon raz vycíti,
že v živote musíme ešte hlbšie zájsť.
... nemôže nájsť svoj domov,
a ani nemôže nájsť svoj zmysel,
možno že už len iba niekoľko zlomov,
a potom si snáď konečne vyčistí myseľ ...
jej budúcnosť vyzerala žiarivou,
no oheň jej začal prenikať do kostí,
neviem prečo ostala prekvapenou.
Neviem ti povedať prečo sa tak cíti,
zlomená vo vnútri každým dňom.
Nevedel som jej pomôcť, držala sa nití,
len som ju sledoval, ako pomaly prepadá snom.
Aj anjeli mali svoje divné schémy,
no Ona to brala za priveľký extrém,
vravela mi, že ako má rada nemých,
a teraz ako blázon ma na duši ekzém.
"Kde som schybila?" stonala nad krížmi,
jej srdce je zničené a rozbité na tri,
a pomaly sa zvíja do siete s nožmi,
nemá kam ísť a ani nevie kam už patrí.
A tak ostala stáť s ohňom čo ju spáli,
hoc vo vnútri horela, v očiach mala dážď,
už ľúbi len bolesť, tak ako zlí králi,
teraz je sama, city má len pre klam a zášť.
Chce ísť domov, no nik ju tam nečaká,
je to jediné miesto kde zaspáva zlomená,
nemá kam ísť, má sa za hlupáka,
nik jej neutrie slzy, ostáva ranená.
...OTVOR UŽ OČI A POZRI SA VON!!
A POZRI SA NA TIE STRATENÉ DÔVODY!!!
OPUSTILI ŤA!!! TAK SKONČI TEN HON,
A ZABUDNI NA MINULOSŤ, BOLI TO NEHODY!!!
... buď silná, buď silnejšou než si myslíš,
a začni trhať siete ktoré Ťa pútajú,
neboj sa omylu, i tak sa nemýliš,
zabudni na tých, čo v srdci ťa nemajú ...
... no schováva pocity, ktoré cíti,
a stráca sny, ktoré už nemôže nájsť,
možno že až ako blázon raz vycíti,
že v živote musíme ešte hlbšie zájsť.
... nemôže nájsť svoj domov,
a ani nemôže nájsť svoj zmysel,
možno že už len iba niekoľko zlomov,
a potom si snáď konečne vyčistí myseľ ...
pondelok 4. novembra 2013
Queen of Hearts and Spades
V tieni môžem byť kým chcem,
nežný vojvoda i režisér scén,
ale tá pieseň, ktorú mám v duši,
do rytmu srdca ktoré mi buší.
Každý deň, pre Teba mám masky,
úsmevom na čele zakrývam si vrásky,
počujem tvoju dušu spoza slov,
vnútro mám temné, miesto srdca nov.
Som stratený, no nádej mi žiari,
slzy mi vyschli už z toľkých tvári,
nechcel som bolesť, len nádej už mám,
som jediný fantóm spomedzi dvorných dám.
Idem rýchlo, a chcem byť chcený,
niekedy mám dosť byť len tým nemým,
potom však súcit z bolestí rán,
lásku a šťastie, je to čo ti dám.
Som stratený, preto len pomáham,
srdce mám vyžraté, telo len namáham,
kde nie je strach, nič ťa už nebolí,
buďte však šťastný, ja už sa zahojím.
Nevravím že som anjelom podobný,
no to čo robím nie sú len náhody,
keď porazíš strach a pochopíš osud...
..dovtedy ťa však prosím, len ma nesúď.
Rýchlo mi odtrhli to víno mladosti,
ostal som nahý, ukázal slabosti,
je to zmena v takýto čas,
málo som sa nabažil tých svetských krás..
V závoji holubíc a v sivom kabáte,
Tí čo ste si zvykli a na mňa len čakáte,
život je o ruži nie láske a štastí,
čo z ruže vzíde, to nech vás chrastí.
Tí ktorý kráčajú poza sochy ako ja,
vedia že všetko sa mení, preto sa neboja,
idoly katedrál sťa tiene tu blúdia,
nesúďte pocestných, všetci sme ľudia.
A to bludisko okolo srdca čo mám,
po toľkých etapách blúdim v ňom sám,
preto nechcem aby ste sa trápili,
a do šťastného obdobia sa spoločne vrátili.
Nesmútim, neplačem, len buďte šťastný,
vezmite si šťastie, aj to ktoré vlastním,
keď nakoniec v živote budete sami,
bude to ťažké hrať sa na dámy.
Možno mi vravia Majster dvoch tvári,
ale ja som ten ktorý vás úprimne víta a zdraví,
lebo čaká Vás tma, tak počujte môj hlas,
raz príde samota vôkol bude mráz.
Jedine čo mi na duši lahodí,
keď všetci sú šťastný a nik si neškodí,
jedine čo chcem, je len nech sa ti darí,
nič neteší ma viac ako Tvoj úsmev na tvári.
nežný vojvoda i režisér scén,
ale tá pieseň, ktorú mám v duši,
do rytmu srdca ktoré mi buší.
Každý deň, pre Teba mám masky,
úsmevom na čele zakrývam si vrásky,
počujem tvoju dušu spoza slov,
vnútro mám temné, miesto srdca nov.
Som stratený, no nádej mi žiari,
slzy mi vyschli už z toľkých tvári,
nechcel som bolesť, len nádej už mám,
som jediný fantóm spomedzi dvorných dám.
Idem rýchlo, a chcem byť chcený,
niekedy mám dosť byť len tým nemým,
potom však súcit z bolestí rán,
lásku a šťastie, je to čo ti dám.
Som stratený, preto len pomáham,
srdce mám vyžraté, telo len namáham,
kde nie je strach, nič ťa už nebolí,
buďte však šťastný, ja už sa zahojím.
Nevravím že som anjelom podobný,
no to čo robím nie sú len náhody,
keď porazíš strach a pochopíš osud...
..dovtedy ťa však prosím, len ma nesúď.
Rýchlo mi odtrhli to víno mladosti,
ostal som nahý, ukázal slabosti,
je to zmena v takýto čas,
málo som sa nabažil tých svetských krás..
V závoji holubíc a v sivom kabáte,
Tí čo ste si zvykli a na mňa len čakáte,
život je o ruži nie láske a štastí,
čo z ruže vzíde, to nech vás chrastí.
Tí ktorý kráčajú poza sochy ako ja,
vedia že všetko sa mení, preto sa neboja,
idoly katedrál sťa tiene tu blúdia,
nesúďte pocestných, všetci sme ľudia.
A to bludisko okolo srdca čo mám,
po toľkých etapách blúdim v ňom sám,
preto nechcem aby ste sa trápili,
a do šťastného obdobia sa spoločne vrátili.
Nesmútim, neplačem, len buďte šťastný,
vezmite si šťastie, aj to ktoré vlastním,
keď nakoniec v živote budete sami,
bude to ťažké hrať sa na dámy.
Možno mi vravia Majster dvoch tvári,
ale ja som ten ktorý vás úprimne víta a zdraví,
lebo čaká Vás tma, tak počujte môj hlas,
raz príde samota vôkol bude mráz.
Jedine čo mi na duši lahodí,
keď všetci sú šťastný a nik si neškodí,
jedine čo chcem, je len nech sa ti darí,
nič neteší ma viac ako Tvoj úsmev na tvári.
sobota 26. októbra 2013
Nech čítajú
Máš slová čo by zmenili svet, no ostávaš ticho,
celý život si bol tichým, bojíš sa že ťa zakríknu rýchlo,
avšak ak ťa nik nebude počuť, ako začujeme tvoj hlas?
Sme len obyčajný ľudia, taký ako ty, neboj sa nás.
Srdce ti ručí ako levy, tak prečo krotíš svoj hlas?
možno že sme každý iný, no kto by sa hanbil za nás?
Máš svetlo, ktorým zaháňaš tiene, tak ho neschovávaj,
ak nevieš si pomôcť, nechuti sa nepoddávaj.
V noci budíme susedov, keď spievame svoj blues,
nech si na nás pamätajú, aj my sme tu, v zajatí múz,
ak pravda je zakázaná, tak sme potom rebeli,
nevšímaj si ostatných, hlavne nebuď nesmelí.
Zoberme rádio a telku, a pusťme si náš hit,
je čas povedať našu verziu, holú a bez ulít,
niet sa čoho báť, budem spievať s tebou,
ne si iba sochou, nebuď tvárou nemou.
Sme nádherný a krásny ľudia, tak prečo sa bojíme?
Nachádzame svoje hlasy, tak využi šancu a spievajme,
Spieva a krič, dokiaľ tie slová neuschnú,
daj to na papier a neboj sa, ľudia sa im nevyhnú.
celý život si bol tichým, bojíš sa že ťa zakríknu rýchlo,
avšak ak ťa nik nebude počuť, ako začujeme tvoj hlas?
Sme len obyčajný ľudia, taký ako ty, neboj sa nás.
Srdce ti ručí ako levy, tak prečo krotíš svoj hlas?
možno že sme každý iný, no kto by sa hanbil za nás?
Máš svetlo, ktorým zaháňaš tiene, tak ho neschovávaj,
ak nevieš si pomôcť, nechuti sa nepoddávaj.
V noci budíme susedov, keď spievame svoj blues,
nech si na nás pamätajú, aj my sme tu, v zajatí múz,
ak pravda je zakázaná, tak sme potom rebeli,
nevšímaj si ostatných, hlavne nebuď nesmelí.
Zoberme rádio a telku, a pusťme si náš hit,
je čas povedať našu verziu, holú a bez ulít,
niet sa čoho báť, budem spievať s tebou,
ne si iba sochou, nebuď tvárou nemou.
Sme nádherný a krásny ľudia, tak prečo sa bojíme?
Nachádzame svoje hlasy, tak využi šancu a spievajme,
Spieva a krič, dokiaľ tie slová neuschnú,
daj to na papier a neboj sa, ľudia sa im nevyhnú.
pondelok 21. októbra 2013
Zelená
Pokiaľ by kvapky z rosy na sene,
padali ako perly z prírody,
aj keby pristáli v niekoho mene,
rátali by sa v ďalšie náhody.
Tak ako perie čo letí stodolou,
alebo kura čo prv zbadá slnko,
radosť a šťastie je úlohou detailov,
čo spravia nám deň a zo života klbko.
Lúče sa ryjú pomedzi listy,
a v sade sa dvíha jarný peľ,
niečo ti chýba? Chceš si byť istý?
nedvíhaj stále neskorý chmeľ.
Zastaň však na chvíľu a pohliadni na lesy,
kde sa tak netrápia ako mestá a dediny,
zatancuj valčík s tým čo Ťa desí,
zbav sa však ega a klamstva neviny.
Nie je to v poriadku, no hlavu maj hore,
láska je umenie v tom tanci duší,
hoc zničená duša vyplače more,
čo leží jej vo vnútri, málokto tuší.
Buď listom zo stromu, čo kvitne Ti večne,
ktorý je istotou matky prírody,
ustroj si slávnosť, rozdávaj vence,
dbaj si na skutky, a kašli na odchody.
Buď mladou labuťou na Vínnom jazere,
či ružou spomedzi kríkov ľalií,
na konci je život podobný medzere,
využi svoj vymedzený počet stadií.
padali ako perly z prírody,
aj keby pristáli v niekoho mene,
rátali by sa v ďalšie náhody.
Tak ako perie čo letí stodolou,
alebo kura čo prv zbadá slnko,
radosť a šťastie je úlohou detailov,
čo spravia nám deň a zo života klbko.
Lúče sa ryjú pomedzi listy,
a v sade sa dvíha jarný peľ,
niečo ti chýba? Chceš si byť istý?
nedvíhaj stále neskorý chmeľ.
Zastaň však na chvíľu a pohliadni na lesy,
kde sa tak netrápia ako mestá a dediny,
zatancuj valčík s tým čo Ťa desí,
zbav sa však ega a klamstva neviny.
Nie je to v poriadku, no hlavu maj hore,
láska je umenie v tom tanci duší,
hoc zničená duša vyplače more,
čo leží jej vo vnútri, málokto tuší.
Buď listom zo stromu, čo kvitne Ti večne,
ktorý je istotou matky prírody,
ustroj si slávnosť, rozdávaj vence,
dbaj si na skutky, a kašli na odchody.
Buď mladou labuťou na Vínnom jazere,
či ružou spomedzi kríkov ľalií,
na konci je život podobný medzere,
využi svoj vymedzený počet stadií.
streda 25. septembra 2013
Gerinatloa a Entleona
A on v ten, deň súmraku a úpadku dňa,
kde choroba času stíha nás denne,
duša sťa v lete ľadového sileňa,
s ťažkosťou snívaš o hrách na sene.
Ako to myslieť? Hľa, tu je otázka,
veruže nejediných hier od Shakespeara,
detské ruky čo držiac sa povrázka,
ako na zamate položená staroveká lýra.
A pes či vlk pred krajinou slnečníc,
sa ako motýľ vo vetre s radosťou ihrá?
Nuž pomedzi tance nemnohých nevoľníc,
svoj nebeský kúsok hľadá si myrha.
A nech si to postavíš na slavný Babylon,
nanovo budovať ten zatratený majestát,
na stadií počet si prešiel si milión,
no nezakopol si ani o jednu z prapodstát.
Honba za krásou tej slávnej Beatrice,
je pre niekoho ta skutočná nedeľná homília,
avšak pred odletom stúh a svadobnej holubice,
si zabudol na hľadanie svojho Vergília.
Lež... čo poeta chcel vravieť,
o ránách pred nocami osudu,
temná je tá polnočná háveď,
keď koná sťa iba z čistého popudu.
Jedno, dve krídla, a potom vášeň,
to znamenia bohov si nevedomky dal,
a takýto zmysel, ako má báseň,
si pochopiť musí každý už sám.
Lež... chcel by si pomoc od svätej Lucie,
s krídlami ušitých z tónov Toledy,
nepýtaj radu od pocestnej Marzie,
keď vidíš že spieva vianočné koledy.
Ani sa nedívaj do očí kráľovny,
ktorá svoju ríšu škrtá si v rukách,
zo stajní vyber a zapriahni pohony,
lebo El Dorádo sa topí už v mukách.
Krvavá modrá na stenách chrámu,
zdobí sa šperkami pre tvoj zrak,
tak ako milenec obťažká dámu,
tak našou slobodou je ohnivý vták.
Na konci poémy čo svetom sa šíri,
nezáleží na poslednej note notára,
na každom strome sedia nám výry,
a na zem dopadá ruža z oltára...
...tancuj a tancuj vo víre hudby, lež tvoj ruka spočinie v zemi, či v kotlinách pekla či vo vrcholoch v nebi, najväčšou hrozbou sú vždy len tí nemí...
kde choroba času stíha nás denne,
duša sťa v lete ľadového sileňa,
s ťažkosťou snívaš o hrách na sene.
Ako to myslieť? Hľa, tu je otázka,
veruže nejediných hier od Shakespeara,
detské ruky čo držiac sa povrázka,
ako na zamate položená staroveká lýra.
A pes či vlk pred krajinou slnečníc,
sa ako motýľ vo vetre s radosťou ihrá?
Nuž pomedzi tance nemnohých nevoľníc,
svoj nebeský kúsok hľadá si myrha.
A nech si to postavíš na slavný Babylon,
nanovo budovať ten zatratený majestát,
na stadií počet si prešiel si milión,
no nezakopol si ani o jednu z prapodstát.
Honba za krásou tej slávnej Beatrice,
je pre niekoho ta skutočná nedeľná homília,
avšak pred odletom stúh a svadobnej holubice,
si zabudol na hľadanie svojho Vergília.
Lež... čo poeta chcel vravieť,
o ránách pred nocami osudu,
temná je tá polnočná háveď,
keď koná sťa iba z čistého popudu.
Jedno, dve krídla, a potom vášeň,
to znamenia bohov si nevedomky dal,
a takýto zmysel, ako má báseň,
si pochopiť musí každý už sám.
Lež... chcel by si pomoc od svätej Lucie,
s krídlami ušitých z tónov Toledy,
nepýtaj radu od pocestnej Marzie,
keď vidíš že spieva vianočné koledy.
Ani sa nedívaj do očí kráľovny,
ktorá svoju ríšu škrtá si v rukách,
zo stajní vyber a zapriahni pohony,
lebo El Dorádo sa topí už v mukách.
Krvavá modrá na stenách chrámu,
zdobí sa šperkami pre tvoj zrak,
tak ako milenec obťažká dámu,
tak našou slobodou je ohnivý vták.
Na konci poémy čo svetom sa šíri,
nezáleží na poslednej note notára,
na každom strome sedia nám výry,
a na zem dopadá ruža z oltára...
...tancuj a tancuj vo víre hudby, lež tvoj ruka spočinie v zemi, či v kotlinách pekla či vo vrcholoch v nebi, najväčšou hrozbou sú vždy len tí nemí...
utorok 10. septembra 2013
Lov
V húštinách ľalií a pod koreňmi snov,
vo svete krásnom, sťa iného niet,
v dobách, keď v srdci máš úplný nov,
a na jazyku máš pár tichých viet.
Keď cíti sa sám aj tvoj vlastný tieň,
nachádzaš zábavu v bláznivých menách,
nachádzaš zábavu v bláznivých menách,
opusť svoj svet, nuž inakšie mieň,
lebo svoj osud píšeš po zničených stenách.
Nehľaď na závoj tvoriaci sochy,
ktorý zub čas i tak len zničí,
pokiaľ však áno, zrátaj si kroky,
dokiaľ len víchor Ti v živote fičí.
So strunami času a ružami nádeje,
opíjaš sa krásou hrozného smilstva,
čakáš na Satyra kedy ti naleje,
srdce máš iné, budúcnosť hmlistá.
Pozeráš po tvárach ktoré sú nemé,
a čakáš na slovo lásky od kameňa,
hlava je prázdna a hoc je to zrejmé,
každého opustí tá mladosť jeleňa.
Priznaj sa, že stojíš tak na chvíľu,
opantaný volaním budúcich liet,
vyraz už sám, nečakaj na vílu,
lebo už času pomaly niet.
V jeseni kašmíru a posledných zvonov,
čakáš na lúke v zajatí oblakov,
sleduješ v diaľke nemálo honov,
srdce si zbavil pavúčích povlakov.
Povedz mi pravdu, či nechceš žiť takto,
zbavený lovenia, a nebyť už lovený,
hoci si myslíš, že si žil krátko,
ver mi že s láskou si bolesti zbavený.
A už nebudú básne, o konci leta,
a o vôňach budúcich podvečerí,
tak ako radostné je malinké dieťa,
srdce sťa vlna sa láskou nám rozčerí.
Avšak to pýcha diablom nám daná,
núti nás ku činom ktoré nás trápia,
preto vždy hľadáme zajtrajšie rána,
a iné myšlienky dušu nám uchopia.
Je to beh na míľu, nie vždy však zelenú,
a niekedy zbytočne čakáme na šťastný koniec,
každý však túži mať Trójsku Helenu,
a byť v jej stáde zabitých oviec.
Každý žne vysoko, hoc nižšie je šťastena,
po búrlivom období je vždy nový deň,
pamätaj na to, že láska je zelená,
pozri si do vnútra a preži si sen.
Pozeráš po tvárach ktoré sú nemé,
a čakáš na slovo lásky od kameňa,
hlava je prázdna a hoc je to zrejmé,
každého opustí tá mladosť jeleňa.
Priznaj sa, že stojíš tak na chvíľu,
opantaný volaním budúcich liet,
vyraz už sám, nečakaj na vílu,
lebo už času pomaly niet.
V jeseni kašmíru a posledných zvonov,
čakáš na lúke v zajatí oblakov,
sleduješ v diaľke nemálo honov,
srdce si zbavil pavúčích povlakov.
Povedz mi pravdu, či nechceš žiť takto,
zbavený lovenia, a nebyť už lovený,
hoci si myslíš, že si žil krátko,
ver mi že s láskou si bolesti zbavený.
A už nebudú básne, o konci leta,
a o vôňach budúcich podvečerí,
tak ako radostné je malinké dieťa,
srdce sťa vlna sa láskou nám rozčerí.
Avšak to pýcha diablom nám daná,
núti nás ku činom ktoré nás trápia,
preto vždy hľadáme zajtrajšie rána,
a iné myšlienky dušu nám uchopia.
Je to beh na míľu, nie vždy však zelenú,
a niekedy zbytočne čakáme na šťastný koniec,
každý však túži mať Trójsku Helenu,
a byť v jej stáde zabitých oviec.
Každý žne vysoko, hoc nižšie je šťastena,
po búrlivom období je vždy nový deň,
pamätaj na to, že láska je zelená,
pozri si do vnútra a preži si sen.
štvrtok 5. septembra 2013
Miazga sŕdc
Čakal som na zázrak zoslaný anjelmi,
a hľadal som lásku v útrapach skál,
teba som našiel tancovať s vílami
a život s tebou je veselý bál.
Celá sa mi dávaš a ukazuješ mi lásku,
a ja sa snažím vnímať to majstrovské dielo,
pre teba som zhodil svoju nejednú masku,
a chytil som do rúk to básnické pero.
Len s tebou som tým, kým naozaj som,
a ako bylina mesiacu ti nesmierne verím,
počúvam sdce s pritichým hlasom,
a keď som sklamal, tak ja sa zmením,
Ľutujem chvíle bez tvojho dychu,
keď spoločne sme zastavili čas,
dni bez teba sú vdychy bez výdychu,
a neviem sa nabažiť tých tvojich krás.
Ak slnko vyjde čo i len deň bez teba,
ver mi že ma to hlboko mrzí,
nechcem ti ublížiť, nech zničím seba,
po líciach by mi tiekli horúce slzy.
Nechcem ťa sklamať, lebo ti verím,
a s celého srdca sa učím ťa milovať,
a keď sa mesiac dotkne nebeských perín,
chcem sa s tebou na chvíľu milovať.
A čo tam po chvíľe ktorá sa vytratí,
to radšej ti srdce dám za večnosť,
dúfam, že naša láska sa nestratí,
nesmierne stojím o tvoju nežnosť.
A ak by si chcela čo i len v sny dúfať,
ver mi, ja ťa v nich uistím,
mňa nestratíš, má ťa kto milovať,
moja láska ti život poistí.
Viem ako chutí sklamanie,
chuť je horká, sťa samotná trpkosť,
milujem naše spoločné vnímanie,
sveta zhnitého až na kosť.
Lenže ty si moje svetlo,
pri ktorom kašlem na svetské vnímanie,
pri srdci mám stále teplo,
a nie je nič sladšie ako naše milovanie.
Milovanie sŕdc, ktoré nik nezničí,
a verím na lásku bez smietka,
som šťastný a aj srdce mi kričí,
lebo srdcia sú lásky klietka.
a hľadal som lásku v útrapach skál,
teba som našiel tancovať s vílami
a život s tebou je veselý bál.
Celá sa mi dávaš a ukazuješ mi lásku,
a ja sa snažím vnímať to majstrovské dielo,
pre teba som zhodil svoju nejednú masku,
a chytil som do rúk to básnické pero.
Len s tebou som tým, kým naozaj som,
a ako bylina mesiacu ti nesmierne verím,
počúvam sdce s pritichým hlasom,
a keď som sklamal, tak ja sa zmením,
Ľutujem chvíle bez tvojho dychu,
keď spoločne sme zastavili čas,
dni bez teba sú vdychy bez výdychu,
a neviem sa nabažiť tých tvojich krás.
Ak slnko vyjde čo i len deň bez teba,
ver mi že ma to hlboko mrzí,
nechcem ti ublížiť, nech zničím seba,
po líciach by mi tiekli horúce slzy.
Nechcem ťa sklamať, lebo ti verím,
a s celého srdca sa učím ťa milovať,
a keď sa mesiac dotkne nebeských perín,
chcem sa s tebou na chvíľu milovať.
A čo tam po chvíľe ktorá sa vytratí,
to radšej ti srdce dám za večnosť,
dúfam, že naša láska sa nestratí,
nesmierne stojím o tvoju nežnosť.
A ak by si chcela čo i len v sny dúfať,
ver mi, ja ťa v nich uistím,
mňa nestratíš, má ťa kto milovať,
moja láska ti život poistí.
Viem ako chutí sklamanie,
chuť je horká, sťa samotná trpkosť,
milujem naše spoločné vnímanie,
sveta zhnitého až na kosť.
Lenže ty si moje svetlo,
pri ktorom kašlem na svetské vnímanie,
pri srdci mám stále teplo,
a nie je nič sladšie ako naše milovanie.
Milovanie sŕdc, ktoré nik nezničí,
a verím na lásku bez smietka,
som šťastný a aj srdce mi kričí,
lebo srdcia sú lásky klietka.
Hádanka II.
Nikdy sa toho nezbavíš,
ani to nikdy nestratíš,
nemôžeš to vyrobiť,
nemôžeš to zahodiť.
Nemôžeš to iba tak mať,
musí ti to niekto dať,
ten kto Ti to iste dáva,
tvojím najlepším priateľom sa stáva.
Je to obojstranný meč,
no aj tá najsladšia reč,
romanca dvoch tiel,
aj idea majstrovských diel.
Je to väčšie ne ž hory,
je to divšie než tvory,
je to najkrajší majetok,
tak povedz mi, čo je to?
ani to nikdy nestratíš,
nemôžeš to vyrobiť,
nemôžeš to zahodiť.
Nemôžeš to iba tak mať,
musí ti to niekto dať,
ten kto Ti to iste dáva,
tvojím najlepším priateľom sa stáva.
Je to obojstranný meč,
no aj tá najsladšia reč,
romanca dvoch tiel,
aj idea majstrovských diel.
Je to väčšie ne ž hory,
je to divšie než tvory,
je to najkrajší majetok,
tak povedz mi, čo je to?
streda 4. septembra 2013
Princezná
Sedíš na fontáne otcových snov,
a hľadíš na lístie čo zdobí nám nov,
a ako lupene čeríš vodnú hladinu,
čakáš na pokojnú vôňu Jazmínu.
Lístie sa vôkol ihrá vo vetre,
v rukách máš holuba, čo sa ti neprie,
rozmýšľaš nad tým či poslať tu správu,
z červenej stuhy, pre radosti davu.
Vlasmi kreslíš noty pod oblakmi,
nikto ich nespieva, stratené sonáty,
v srdci máš ohník stotisícich včiel,
a v hlave máš myšlienky prastarých diel.
Hmkáš si ságu nedeľných duší,
v hrudi ti srdce pokojne buší,
hoc ty si nádej budúcich liet,
leto ti končí keď jesene niet.
Hrejivé srdce so železnou rukou,
ukuté z básní boľavých zvukov,
stojíš na hranici pekiel a neba,
pohľad máš ľalie a srdce z chleba.
Spomínaš na básne čo prestali znieť,
a otváraš láskavých spomienok sieť,
si dielo čo samo po stvorení kričí,
ako myšlienka od Leonarda Da Vinci.
Ružami ruža čo uzrela svetlo,
čo hanbí sa dotyku no šíri to teplo,
užívaš chvíle tých pokojných dní,
pred dobou keď každý už spí.
Z labutej duše nevychádzajú slzy,
pretože ju netrápi čo ju už mrzí,
a ako vták je slobodný v lete,
našla si pokoj vo večnom lete.
a hľadíš na lístie čo zdobí nám nov,
a ako lupene čeríš vodnú hladinu,
čakáš na pokojnú vôňu Jazmínu.
Lístie sa vôkol ihrá vo vetre,
v rukách máš holuba, čo sa ti neprie,
rozmýšľaš nad tým či poslať tu správu,
z červenej stuhy, pre radosti davu.
Vlasmi kreslíš noty pod oblakmi,
nikto ich nespieva, stratené sonáty,
v srdci máš ohník stotisícich včiel,
a v hlave máš myšlienky prastarých diel.
Hmkáš si ságu nedeľných duší,
v hrudi ti srdce pokojne buší,
hoc ty si nádej budúcich liet,
leto ti končí keď jesene niet.
Hrejivé srdce so železnou rukou,
ukuté z básní boľavých zvukov,
stojíš na hranici pekiel a neba,
pohľad máš ľalie a srdce z chleba.
Spomínaš na básne čo prestali znieť,
a otváraš láskavých spomienok sieť,
si dielo čo samo po stvorení kričí,
ako myšlienka od Leonarda Da Vinci.
Ružami ruža čo uzrela svetlo,
čo hanbí sa dotyku no šíri to teplo,
užívaš chvíle tých pokojných dní,
pred dobou keď každý už spí.
Z labutej duše nevychádzajú slzy,
pretože ju netrápi čo ju už mrzí,
a ako vták je slobodný v lete,
našla si pokoj vo večnom lete.
nedeľa 1. septembra 2013
Jeruzalem
Prichádzať do mesta na mulici,
kde palmami Ti mávajú na ulici,
kde ťa na kolenách prosebne velebia,
a na druhý deň o tebe vôbec nevedia.
Miesto, ktorému pomáhaš ochotne,
a potom sa v mukách trápiš nevinne,
tam kde od teba pomoc žiadajú,
a ako platidlo ti bolesť dávajú.
Prečo sa trápiš? Telo Ti zoderia!
Prečo to robíš? I tak Ti neveria!
Lebo ich milujem, preto to robím,
sú moje deti a šťastie im tvorím,
sú vyvolený a mnou stvorený,
nebeský svet im bude otvorený,
hoci ma znivočia, hoci ma zabijú,
v hĺbke srdca ma predsa len milujú,
vďaka mojej krvi ich spasím,
a temný plameň im v srdci zhasím.
A to nielen im, ale aj u tých a aj vo Vás,
majte na pamäti deti, Milujem Vás.
kde palmami Ti mávajú na ulici,
kde ťa na kolenách prosebne velebia,
a na druhý deň o tebe vôbec nevedia.
Miesto, ktorému pomáhaš ochotne,
a potom sa v mukách trápiš nevinne,
tam kde od teba pomoc žiadajú,
a ako platidlo ti bolesť dávajú.
Prečo sa trápiš? Telo Ti zoderia!
Prečo to robíš? I tak Ti neveria!
Lebo ich milujem, preto to robím,
sú moje deti a šťastie im tvorím,
sú vyvolený a mnou stvorený,
nebeský svet im bude otvorený,
hoci ma znivočia, hoci ma zabijú,
v hĺbke srdca ma predsa len milujú,
vďaka mojej krvi ich spasím,
a temný plameň im v srdci zhasím.
A to nielen im, ale aj u tých a aj vo Vás,
majte na pamäti deti, Milujem Vás.
štvrtok 29. augusta 2013
21 ruží
Vieš, že pokiaľ takto žiješ,
že za niečím sníš, a za niečim sa biješ,
avšak srdce každého človeka túži,
a chce len tých svojich 21 ruží.
Život ti plynie, stále máš boj,
miestami v žalúdku máš motýlí roj,
stojíš blízko vatry, čo spálil ťa do dňa,
no ty pri nej stojíš a desíš sa jej ohňa.
Zúfale sníš o dotyku prameňa,
To čakáš od sochy, ktorá je z kameňa?
Veríš lžiam vyrytým do kníh,
a blúdiš sám ako osamelý mních.
Nevnímaš ruže, hoc ťa aj poškrabú,
rany sú jediné, čo v živote neklamú,
a v momente smrti chceš skúsiť to znova,
no šanca už odišla, šťastie si schoval.
Modrasté nebo Ťa v duši len bolí,
kamenné srdce Ti o hlade horí,
namiesto nádeje čo okolo krúži,
daj svojmu srdcu tých 21 ruží.
Kamennou ruinou nikdy nebudeš,
hoc slzy roníš a i tak nikdy neplačeš,
ak sa Ti život už nadobro zhnusil,
21 ruží je to, čo si neskúsil.
utorok 27. augusta 2013
Naziel: Kapitola 1. : Návrat
Pre predchádzajúcu a zároveň aj prvú časť kliknite tu.
-"Sedím a koukám, jak zvrácenej podzim, stromům svlíká jejich šat. Přemejšlim o tom co s náma bude, a malinko chce se mi spát...", zaspieval si potichu ženský hlas a preryl polnočný pokoj, ktorý bol i tak rušený dažďom a občasným autom. Tentokrát bolo ticho až na zvuk niekoho kto vysypával sklenené odpadky do plechového kontajnera. Cigaretový dym pomaly stúpal do výšky tej už vráskavej tváre poznačenej krutosťami života. Jej žlté tielko moklo od zblúdilých kvapiek odrazených od zábradlia balkóna v súlade s rytmom stúpajúcej pary od hrnčeka mätového čaju. Napriek všetkej ponurej atmosfére, sa na tejto tvári zračil úsmev.
-"Ivet, čo robíš zo svojím životom, dievča, no tak.", povedala si ženská postava pre seba.
-"Iveta, si len ďalšia šialená mačacia žena, s kopou mačiek, ktorá je sama celý život, a takých je možné nájsť v každom americkom panelákom sídlisku. Ty razíš tento trend na Slovensku, nemáš a neznášaš mačky a ešte stále si ako tak pri zmysloch. A vlastne už ani nie, keď sa rozprávaš sama zo sebou.", dodala si pre seba. Zasmiala sa ironicky, zahasila cigaretu o popolník vyrobený ešte za éry komunizmu a vošla dnu. Škrípajúca parketová podlaha doprevádzala jej kroky do spálne. Iveta sa neobťažovala prezliecť. I tak už mala kopu prádla na pranie a len pár čistých vecí, tak prečo vlastne plytvať?
Hodila sa do postele, zabalila do paplóna akoby do kukly a pozrela sa von oknom. Dážď ešte neustal, a tak chvíľu ešte sledovala tanec lístkov stromov pred panelákom, pokiaľ zaspala. Začalo sa jej snívať o tom ako sa so svojím ex-priateľom fotia okolo pyramíd. Iveta chytila za ruku svojho ex-priateľa, a vošla do jednej z pyramíd a tam sa ocitli na rodinnej oslave starých rodičov zo všetkými príbuznými. Sadla si za stôl a začala sa s nimi rozprávať. Rozprávala vtipy, smiala sa, ukazovala scénku kde jej strýc Michal sa snažil opýtať Angličanky po záhorácky, že kde je obchod. Po chvíli odišla za sestrou do záhrady, a tá sa jej ospravedlňovala za to čo jej urobila a aká ku nej bolá hnusná, poobjímali sa v slzách navzájom sa ospravedlňujúc, natrhali mrkvu, a popod ruky šli naspäť do domu. Iveta sa ocitla v kuchyni svojho bytu, a akoby idúc z balkóna položila mrkvu na linku, a šla do obývačky opýtať sa svojich kamošiek zo strednej či si nedajú kávu. Vypočula si objednávky a odišla do kuchyne, urobila kávu z mrkvy, dala šálky na podnos a otočila sa smerom ku obývačke a nastala tma.
V tom nastal vreskot o hlasitosti dvoch motorov lietadiel a pred ňou sa objavila obrovská hnusná vrieskajúca tvár, potetovaná rôznymi symbolmi, s tesákmi a s čiernymi očami. Jej koža bola farby 4 týždňovej mŕtvoly. Iveta sa strhla zo spánku a rýchlo zasvietila lampu pri nočnom stolíku. Celá roztrasená sa chvela v posteli a snažila sa predýchať to čo práve videla. Po chvíli vstala, vybehla pred vstavanú skriňu na konci postele a začala ju zúrivo prehrabovať. V jej rohu našla pilulky, ktoré jej predpísal doktor, a tak si ich ihneď zobrala za hrsť. Vydýchla si a oprela sa hlavou o zárubňu skrine. Tie tabletky nebrala už dlhšiu dobu a preto si nahovárala, že to je dôvod jej zlého sna. V tom niekto silno zaklopal na dvere od jej bytu. Iveta ustráchane podišla k dverám a pozrela sa cez kukátko. Na chodbe nebolo rozsvietené a tak nikoho nevidela. Dotkla sa opatrne dverí, ťažkým dychom zarosovala zárubňu, snažiac sa o rázny tón, hoci nebol presvedčivý, sa opýtala:
-"Kto je tam?", snažiac sa zatajiť ťažký dych, dúfajúc, že toto tiež nie je iba sen.
-"Iveta, to som ja Ivo.", odvetil mužský hlas za dverami. Iveta si vydýchla. Spoznala ten hlas jej najlepšieho kamaráta s ktorým vyrastala. Časy sa zmenili, pretože to už nebol ten malý bucľatý Ivko, ktorého si pamätala. Teraz to bol kus chlapa, ktorému by "dala", avšak jedine opitá, pretože mať niečo s kamošom, by jej prišlo trápne. Obdivovala jeho postavu a hlavne jeho nakrátko oholenú bradu ktorá niesla jeho tvár. Tiež sa jej páčili sa jeho oči avšak nikdy o ňom ako o "niečom viac" nerozmýšľala. Koniec koncov bol policajt, a k tým mala bezdôvodný odpor.
-"Ivo? Čo tu robíš o tejto nočnej hodine?", spýtala sa Iveta začudovane.
-"Iveta, prosím ťa otvor nechcem to rozoberať tuna cez dvere.", povedal Ivo. Iveta rozsvietila na chodbe a odomkla všetky zámky na svojich dverách od bytu.
-"Čo sa deje?", spýtala sa Iveta prekvapene vpúšťajúc Iva dnu.
-" Ivi, prosím ťa obleč sa.", povedal Ivo priveľmi vážne na túto nočnú hodinu.
-"Ivo, čo sa to...", začudovane sa opýtala Iveta, avšak nestihla dokončiť vetu, lebo Ivo ju zahriakol.
-"Prosím ťa nepýtaj sa teraz, pretože nemôžem ti nič povedať, obleč sa a poď so mnou dole.", povedal Ivo vážne. Iveta sa začala báť, lebo začala tušiť niečo zlé. Pozrela sa mu do očí, a bez slovka sa otočila a zobrala na seba bundu, nové rifle a kabelku s dokladmi a mobilom. Vyšla zo spálne a Ivo ju už čakal pred schodmi pred bytom. Iveta za ním vystrašene pozrela, zobrala kľúče a zamkla byt z vonku.
-"Ivo, šak povedz mi čo sa deje, prečo si prišiel za mno u služobne? Azda si myslím že si zaslúžim vysvetlenie keď sa za mnou dotrepeš tak neskoro v noci?!" vyzvedala Iveta s náznakom strachu v hlase. Ivo ju ignoroval a mĺčky kráčal popred ňu.
-"Nastúp si dozadu.", povedal Ivo vážne, držiac pritom vchodové dvere, ukazujúc na jeho policajné auto. Iveta sa naňho pozrela zakryla si hlavu rukami, pred dažďom a pobehla k autu. Ivo ju nasledoval. Iveta nastúpila, zabuchla dverami a zháčila sa.
-"Ahoj Ivet.", pozdravil ju známy ženský hlas.
-"Natália? Čo ty tu robíš? Čo sa to deje? Ivo kam ma to veziete? ", začala už Iveta nervózne vyzvedať, a pritom sa nalepila na mriežku, ktorá oddeľuje zatknutých od vodiča.
-"Ivet, počuj hlavne sa teraz upokoj." upokojovala ju Natália, pokojným hlasom, no zo slzavými očami. Natália bola jej sesternica, s ktorou tvorila partiu na základnej spolu s Ivom, avšak na strednej sa ich cesty rozišli. Iveta s Ivom si tam vytvorili novú partiu, avšak tá sa tiež rozpadla po strednej no na výške spolu s Natáliou vytvorili ďalšiu, tentoraz bez Iva. Natália bola žena s výraznými perami, modrými očami a s postavou ako bohyňa, hoc bola tak isto stará ako Iveta, čo jej aj vlastne niekedy závidela. Stali sa nerozlučnými odkedy všetci traja opustili vysokú školu.
-"Č..Čo... Čo sa stalo?", opýtala sa Iveta teraz už v miernej panike, ktorú sa snaží zadržať. Natália jej chytila ruky a pozrela sa jej do očí.
-"Ivet... Ivo dostal hlásenie a tak prišiel za mnou aby som Ti bola oporou, vieš, Ivo dostal hlásenie o autonehode... a... ide o tvoju mamu..", vraví Natália koktajúc.
-"...Je v poriadku?" povedala Iveta s hrčou v hrdle, pretože sa obávala toho najhoršieho. Natália sklopila zrak a zavládlo ticho.
-"...oh nie...", povedala Iveta v momente, keď si bolestne uvedomila, čo sa stalo. Auto zastalo a Iveta vyšla von. Keď zbadala vrak, strnulo k nemu podišla. Spodná pera sa jej zatriasla a pocítila slabosť v nohách. Keby niet Natálie tak spadne na zem. Zdesená sa otočila a svetlá sirén akoby zbledli a celý svet sa zastavil. Uvidela svoju matku ako ju pomaly zazipsovávajú do mechu na mŕtvoly. Iveta sa vytrhla a rozbehla sa k nej, padla na kolená a začala jej hladiť tvár a hlasno vzlykať Natália prišla k nej a začala ju objímať. Ich slzy zmýval dážď na tvár Ivetinej nebohej matky. Jej strata ju bolela každým, vzlykom čoraz viac a viac.
-"Ivi, poď, musia ju odviezť, odveziem Vás teraz na stanicu, na krátke vypočutie." dodal po chvíli Ivo s kamennou tvárou. Ivo a Natália pomaly odtrhli Ivetu od jej matky a naložili ju do auta. Iveta celú cestu plakala a zavýjala na Natáliinom rameni. Keď auto zastalo pred policajnou stanicou, Natália zobrala Ivetu pod ruku a spolu s Ivom odišli do jeho kancelárie. Ivo im urobil horúci čaj, a zabalil ich do diek čo mal poruke.
-"Iveta, prosím ťa teraz sa sústreď, povedz mi kam šla tvoja mama a prečo mala tak naponáhlo.", opýtal sa Ivo pokojne hľadiac Ivete do očí. Iveta s neprítomným pohľadom hľadela do stola a občas zavzlykla.
-"J..Ja...Ja neviem.", odpovedala Iveta vzlykajúc.
-"Ako vieš že mala naponáhlo?", opýtala sa Natália držiac Ivetu za ruku.
-"Mala na sebe župan, a išla príliš rýchlo na to aby vybrala tu zákrutu, niekam sa musela strašne ponáhľať.", odpovedal Ivo upokojujúca a začal hladiť Ivetu po rameni.
-"Iveta, nespomenula ti mama niečo? Nevolala ti?",opýtal sa jej upokojujúco.
-"Ja... ja... mala so byť lepšia na moju mamu. Nemala som sa na ňu hnevať za to ako ma odsudzovala a ako ma vnímala. U.. Určite by mi potom aj zavolala, a povedala by mi čo sa deje. Nemala som byť hlúpa. Ma.. Ma... Mala som sa jej po tých troch týždňoch ozvať, a nehrať sa na tvrdohlavú." zavzlykala Iveta.
-"To je v poriadku Ivi, ty zato nemôžeš, tu máš, odpi si z čaju.", povedal Ivo upokojujúco. Iveta si poslušne odpila z čaju.
-"Ivi, a nemáš ani šajnu kde by mohol byť jej manžel?" spýtal sa Ivo.
-"Myslela som si, že kde je v tejto chvíli. A nie je náhodou jedným z vás?", povedala Natália stískajúc Ivete ruku. Iveta mala horší vzťah zo svojím otcom. Bol na ňu hnusný kvôli jej "jedinečnosti". Preto každý akceptoval fakt, že ho za svojho otca neuznávala. Hlavne potom, ako videli ako sa ku nej správa.
-" Snažili sme mu sa dovolať, poslali sme mu aj správu, no má vypnutý mobil, začíname mať pocit, že je nejako do toho zamotaný.",odpovedal Ivo.
-"Ako?.. čo nie?...ja... ja... neviem kde je... on bol milý ku nej, len ku mne nie...nie.. on nemohol...", zavzlykala Iveta a začala sa chvieť.
-"Pozri Ivo čo si urobil. Vieš čo? Sám vidíš, že nie je schopná vypovedať v tejto chvíli. Zavez nás ku nej domov, a potom sa ti ozveme, keď nás niečo napadne." povedala Natália vyčítajúc.
-"Prepáč Ivi, dobre, tak keby niečo nové tak si voláme, len ťa prosím Ivi podpíš tuna len niekoľko papierov o prevzatí pozostalosti čo sme na mieste nehody našli. Do výpovede uvediem že nemáte poňatia o príčine nehody.", povedal Ivo. Iveta trasúcimi rukami dopila čaj a podpísala pár papierov, a niektoré častovala aj slzami. Natália zobrala pozostalosti a potom odišli a nastúpili do auta. Ivo ich odviezol k Ivetinmu bytu a počas jazdy sa Iveta trochu upokojila. Natália podopierajúc Ivetu ju odviedla do jej bytu a usadila ju do obývačky. Chvíľu pobudli v objatí až nakoniec Natália sa spýtala:
-"Ivi, máš víno?"
-"V chladničke.", odpovedala Iveta smutne a zamyslene hľadiac do stola. Natália šla a naliala obom trochu vína.
-"Ivi, potrebuješ trochu voľna, nasťahujem sa teraz k tebe, lebo i tak ma vyhodil majiteľ, kvôli meškajúcej splátke, ale nebolo to mojou vinou, ale na vine bola účtáreň v robote. I tak potrebuješ spoločnosť, plus zatiahnem nás teraz obe pokiaľ ťa to aspoň trochu neprejde, čo ty nato?", spýtala sa Natália.
-"Ako chceš.", odpovedala Iveta s nezáujmoma s prázdnym pohľadom.
-"Pozri Ivi. Som tu pre teba. Keď budeš niečo potrebovať, tak ani mi nevrav, lebo ja už ti budem na ceste po to čo potrebuješ. Ok? Budeme žiť ako na výške, a všetko bude fajn.", povedala Natália chytiac Ivetu za ruku a hľadiac jej do očí. Iveta zodvihla zrak, pozrela sa na Natáliu a stisla jej ruku.. Posnažila sa aj o úsmev, a na danú situáciu, to bol celkom úspešný pokus.
-"Ráno napíšem šéfovi, že beriem si dovolenku.", povedala Iveta smutne.
-"Dobrá holka.", usmiala sa Natália a postrapatila Ivetu po vlasoch ako za detských čias.
-"Idem sa teda osprchovať ty si bež ľahnúť, bola to dlhá noc a zaslúžiš si odpočinok.", povedala Natália a postavila sa.
-"Naťi?", spýtala sa Iveta.
-"Ano?", odvetila Natália.
-"Prečo sme si do piči nezobrali dáždniky?",spýtala sa Iveta. Naťa sa pozrela na Ivetu a začala sa smiať.
-"Ty vieš prelomiť ľady , Ivi, tak ako za starých čias, haha.", zasmiali sa a Naťa odišla do sprchy aj s vínom. Iveta medzitým si odsŕkla s vína a zamyslene sa pozerala hodnú chvíľu na podlahu. Potom sa načiahla za pozostalosťami a začala sa medzi nimi prehrabávať. Medzi nimi našla svoje staré kresby svojho imaginárneho kamaráta, ktoré jej mama schovávala a zakazovala kresliť, a ktoré aj boli príčinou niekoľkoročného sedenia u psychiatra.
-"Vaňko...", povedala nahlas. To ju zaujalo a zamyslela. Otočila jednu z kresieb, na ktorej bola čierna postava pri jesennom strome, pozerajúc na západ slnka. otočila ju a na nej bol nápis na ktorý si nespomínala. Pozrela sa pozorne a prečítala ho nahlas:
-"Padá mi hlava pak cejtim jak někdo, lehce mě za ruku vzal. Blázen či voják, jak maškara divná tam stál, tak pozvem ho dál.", skončila vetu s údivom. Pozrela sa na strop v duši hľadajúc odpoveď.
-"Sedím a koukám, jak zvrácenej podzim, stromům svlíká jejich šat. Přemejšlim o tom co s náma bude, a malinko chce se mi spát...", zaspieval si potichu ženský hlas a preryl polnočný pokoj, ktorý bol i tak rušený dažďom a občasným autom. Tentokrát bolo ticho až na zvuk niekoho kto vysypával sklenené odpadky do plechového kontajnera. Cigaretový dym pomaly stúpal do výšky tej už vráskavej tváre poznačenej krutosťami života. Jej žlté tielko moklo od zblúdilých kvapiek odrazených od zábradlia balkóna v súlade s rytmom stúpajúcej pary od hrnčeka mätového čaju. Napriek všetkej ponurej atmosfére, sa na tejto tvári zračil úsmev.
-"Ivet, čo robíš zo svojím životom, dievča, no tak.", povedala si ženská postava pre seba.
-"Iveta, si len ďalšia šialená mačacia žena, s kopou mačiek, ktorá je sama celý život, a takých je možné nájsť v každom americkom panelákom sídlisku. Ty razíš tento trend na Slovensku, nemáš a neznášaš mačky a ešte stále si ako tak pri zmysloch. A vlastne už ani nie, keď sa rozprávaš sama zo sebou.", dodala si pre seba. Zasmiala sa ironicky, zahasila cigaretu o popolník vyrobený ešte za éry komunizmu a vošla dnu. Škrípajúca parketová podlaha doprevádzala jej kroky do spálne. Iveta sa neobťažovala prezliecť. I tak už mala kopu prádla na pranie a len pár čistých vecí, tak prečo vlastne plytvať?
Hodila sa do postele, zabalila do paplóna akoby do kukly a pozrela sa von oknom. Dážď ešte neustal, a tak chvíľu ešte sledovala tanec lístkov stromov pred panelákom, pokiaľ zaspala. Začalo sa jej snívať o tom ako sa so svojím ex-priateľom fotia okolo pyramíd. Iveta chytila za ruku svojho ex-priateľa, a vošla do jednej z pyramíd a tam sa ocitli na rodinnej oslave starých rodičov zo všetkými príbuznými. Sadla si za stôl a začala sa s nimi rozprávať. Rozprávala vtipy, smiala sa, ukazovala scénku kde jej strýc Michal sa snažil opýtať Angličanky po záhorácky, že kde je obchod. Po chvíli odišla za sestrou do záhrady, a tá sa jej ospravedlňovala za to čo jej urobila a aká ku nej bolá hnusná, poobjímali sa v slzách navzájom sa ospravedlňujúc, natrhali mrkvu, a popod ruky šli naspäť do domu. Iveta sa ocitla v kuchyni svojho bytu, a akoby idúc z balkóna položila mrkvu na linku, a šla do obývačky opýtať sa svojich kamošiek zo strednej či si nedajú kávu. Vypočula si objednávky a odišla do kuchyne, urobila kávu z mrkvy, dala šálky na podnos a otočila sa smerom ku obývačke a nastala tma.
V tom nastal vreskot o hlasitosti dvoch motorov lietadiel a pred ňou sa objavila obrovská hnusná vrieskajúca tvár, potetovaná rôznymi symbolmi, s tesákmi a s čiernymi očami. Jej koža bola farby 4 týždňovej mŕtvoly. Iveta sa strhla zo spánku a rýchlo zasvietila lampu pri nočnom stolíku. Celá roztrasená sa chvela v posteli a snažila sa predýchať to čo práve videla. Po chvíli vstala, vybehla pred vstavanú skriňu na konci postele a začala ju zúrivo prehrabovať. V jej rohu našla pilulky, ktoré jej predpísal doktor, a tak si ich ihneď zobrala za hrsť. Vydýchla si a oprela sa hlavou o zárubňu skrine. Tie tabletky nebrala už dlhšiu dobu a preto si nahovárala, že to je dôvod jej zlého sna. V tom niekto silno zaklopal na dvere od jej bytu. Iveta ustráchane podišla k dverám a pozrela sa cez kukátko. Na chodbe nebolo rozsvietené a tak nikoho nevidela. Dotkla sa opatrne dverí, ťažkým dychom zarosovala zárubňu, snažiac sa o rázny tón, hoci nebol presvedčivý, sa opýtala:
-"Kto je tam?", snažiac sa zatajiť ťažký dych, dúfajúc, že toto tiež nie je iba sen.
-"Iveta, to som ja Ivo.", odvetil mužský hlas za dverami. Iveta si vydýchla. Spoznala ten hlas jej najlepšieho kamaráta s ktorým vyrastala. Časy sa zmenili, pretože to už nebol ten malý bucľatý Ivko, ktorého si pamätala. Teraz to bol kus chlapa, ktorému by "dala", avšak jedine opitá, pretože mať niečo s kamošom, by jej prišlo trápne. Obdivovala jeho postavu a hlavne jeho nakrátko oholenú bradu ktorá niesla jeho tvár. Tiež sa jej páčili sa jeho oči avšak nikdy o ňom ako o "niečom viac" nerozmýšľala. Koniec koncov bol policajt, a k tým mala bezdôvodný odpor.
-"Ivo? Čo tu robíš o tejto nočnej hodine?", spýtala sa Iveta začudovane.
-"Iveta, prosím ťa otvor nechcem to rozoberať tuna cez dvere.", povedal Ivo. Iveta rozsvietila na chodbe a odomkla všetky zámky na svojich dverách od bytu.
-"Čo sa deje?", spýtala sa Iveta prekvapene vpúšťajúc Iva dnu.
-" Ivi, prosím ťa obleč sa.", povedal Ivo priveľmi vážne na túto nočnú hodinu.
-"Ivo, čo sa to...", začudovane sa opýtala Iveta, avšak nestihla dokončiť vetu, lebo Ivo ju zahriakol.
-"Prosím ťa nepýtaj sa teraz, pretože nemôžem ti nič povedať, obleč sa a poď so mnou dole.", povedal Ivo vážne. Iveta sa začala báť, lebo začala tušiť niečo zlé. Pozrela sa mu do očí, a bez slovka sa otočila a zobrala na seba bundu, nové rifle a kabelku s dokladmi a mobilom. Vyšla zo spálne a Ivo ju už čakal pred schodmi pred bytom. Iveta za ním vystrašene pozrela, zobrala kľúče a zamkla byt z vonku.
-"Ivo, šak povedz mi čo sa deje, prečo si prišiel za mno u služobne? Azda si myslím že si zaslúžim vysvetlenie keď sa za mnou dotrepeš tak neskoro v noci?!" vyzvedala Iveta s náznakom strachu v hlase. Ivo ju ignoroval a mĺčky kráčal popred ňu.
-"Nastúp si dozadu.", povedal Ivo vážne, držiac pritom vchodové dvere, ukazujúc na jeho policajné auto. Iveta sa naňho pozrela zakryla si hlavu rukami, pred dažďom a pobehla k autu. Ivo ju nasledoval. Iveta nastúpila, zabuchla dverami a zháčila sa.
-"Ahoj Ivet.", pozdravil ju známy ženský hlas.
-"Natália? Čo ty tu robíš? Čo sa to deje? Ivo kam ma to veziete? ", začala už Iveta nervózne vyzvedať, a pritom sa nalepila na mriežku, ktorá oddeľuje zatknutých od vodiča.
-"Ivet, počuj hlavne sa teraz upokoj." upokojovala ju Natália, pokojným hlasom, no zo slzavými očami. Natália bola jej sesternica, s ktorou tvorila partiu na základnej spolu s Ivom, avšak na strednej sa ich cesty rozišli. Iveta s Ivom si tam vytvorili novú partiu, avšak tá sa tiež rozpadla po strednej no na výške spolu s Natáliou vytvorili ďalšiu, tentoraz bez Iva. Natália bola žena s výraznými perami, modrými očami a s postavou ako bohyňa, hoc bola tak isto stará ako Iveta, čo jej aj vlastne niekedy závidela. Stali sa nerozlučnými odkedy všetci traja opustili vysokú školu.
-"Č..Čo... Čo sa stalo?", opýtala sa Iveta teraz už v miernej panike, ktorú sa snaží zadržať. Natália jej chytila ruky a pozrela sa jej do očí.
-"Ivet... Ivo dostal hlásenie a tak prišiel za mnou aby som Ti bola oporou, vieš, Ivo dostal hlásenie o autonehode... a... ide o tvoju mamu..", vraví Natália koktajúc.
-"...Je v poriadku?" povedala Iveta s hrčou v hrdle, pretože sa obávala toho najhoršieho. Natália sklopila zrak a zavládlo ticho.
-"...oh nie...", povedala Iveta v momente, keď si bolestne uvedomila, čo sa stalo. Auto zastalo a Iveta vyšla von. Keď zbadala vrak, strnulo k nemu podišla. Spodná pera sa jej zatriasla a pocítila slabosť v nohách. Keby niet Natálie tak spadne na zem. Zdesená sa otočila a svetlá sirén akoby zbledli a celý svet sa zastavil. Uvidela svoju matku ako ju pomaly zazipsovávajú do mechu na mŕtvoly. Iveta sa vytrhla a rozbehla sa k nej, padla na kolená a začala jej hladiť tvár a hlasno vzlykať Natália prišla k nej a začala ju objímať. Ich slzy zmýval dážď na tvár Ivetinej nebohej matky. Jej strata ju bolela každým, vzlykom čoraz viac a viac.
-"Ivi, poď, musia ju odviezť, odveziem Vás teraz na stanicu, na krátke vypočutie." dodal po chvíli Ivo s kamennou tvárou. Ivo a Natália pomaly odtrhli Ivetu od jej matky a naložili ju do auta. Iveta celú cestu plakala a zavýjala na Natáliinom rameni. Keď auto zastalo pred policajnou stanicou, Natália zobrala Ivetu pod ruku a spolu s Ivom odišli do jeho kancelárie. Ivo im urobil horúci čaj, a zabalil ich do diek čo mal poruke.
-"Iveta, prosím ťa teraz sa sústreď, povedz mi kam šla tvoja mama a prečo mala tak naponáhlo.", opýtal sa Ivo pokojne hľadiac Ivete do očí. Iveta s neprítomným pohľadom hľadela do stola a občas zavzlykla.
-"J..Ja...Ja neviem.", odpovedala Iveta vzlykajúc.
-"Ako vieš že mala naponáhlo?", opýtala sa Natália držiac Ivetu za ruku.
-"Mala na sebe župan, a išla príliš rýchlo na to aby vybrala tu zákrutu, niekam sa musela strašne ponáhľať.", odpovedal Ivo upokojujúca a začal hladiť Ivetu po rameni.
-"Iveta, nespomenula ti mama niečo? Nevolala ti?",opýtal sa jej upokojujúco.
-"Ja... ja... mala so byť lepšia na moju mamu. Nemala som sa na ňu hnevať za to ako ma odsudzovala a ako ma vnímala. U.. Určite by mi potom aj zavolala, a povedala by mi čo sa deje. Nemala som byť hlúpa. Ma.. Ma... Mala som sa jej po tých troch týždňoch ozvať, a nehrať sa na tvrdohlavú." zavzlykala Iveta.
-"To je v poriadku Ivi, ty zato nemôžeš, tu máš, odpi si z čaju.", povedal Ivo upokojujúco. Iveta si poslušne odpila z čaju.
-"Ivi, a nemáš ani šajnu kde by mohol byť jej manžel?" spýtal sa Ivo.
-"Myslela som si, že kde je v tejto chvíli. A nie je náhodou jedným z vás?", povedala Natália stískajúc Ivete ruku. Iveta mala horší vzťah zo svojím otcom. Bol na ňu hnusný kvôli jej "jedinečnosti". Preto každý akceptoval fakt, že ho za svojho otca neuznávala. Hlavne potom, ako videli ako sa ku nej správa.
-" Snažili sme mu sa dovolať, poslali sme mu aj správu, no má vypnutý mobil, začíname mať pocit, že je nejako do toho zamotaný.",odpovedal Ivo.
-"Ako?.. čo nie?...ja... ja... neviem kde je... on bol milý ku nej, len ku mne nie...nie.. on nemohol...", zavzlykala Iveta a začala sa chvieť.
-"Pozri Ivo čo si urobil. Vieš čo? Sám vidíš, že nie je schopná vypovedať v tejto chvíli. Zavez nás ku nej domov, a potom sa ti ozveme, keď nás niečo napadne." povedala Natália vyčítajúc.
-"Prepáč Ivi, dobre, tak keby niečo nové tak si voláme, len ťa prosím Ivi podpíš tuna len niekoľko papierov o prevzatí pozostalosti čo sme na mieste nehody našli. Do výpovede uvediem že nemáte poňatia o príčine nehody.", povedal Ivo. Iveta trasúcimi rukami dopila čaj a podpísala pár papierov, a niektoré častovala aj slzami. Natália zobrala pozostalosti a potom odišli a nastúpili do auta. Ivo ich odviezol k Ivetinmu bytu a počas jazdy sa Iveta trochu upokojila. Natália podopierajúc Ivetu ju odviedla do jej bytu a usadila ju do obývačky. Chvíľu pobudli v objatí až nakoniec Natália sa spýtala:
-"Ivi, máš víno?"
-"V chladničke.", odpovedala Iveta smutne a zamyslene hľadiac do stola. Natália šla a naliala obom trochu vína.
-"Ivi, potrebuješ trochu voľna, nasťahujem sa teraz k tebe, lebo i tak ma vyhodil majiteľ, kvôli meškajúcej splátke, ale nebolo to mojou vinou, ale na vine bola účtáreň v robote. I tak potrebuješ spoločnosť, plus zatiahnem nás teraz obe pokiaľ ťa to aspoň trochu neprejde, čo ty nato?", spýtala sa Natália.
-"Ako chceš.", odpovedala Iveta s nezáujmoma s prázdnym pohľadom.
-"Pozri Ivi. Som tu pre teba. Keď budeš niečo potrebovať, tak ani mi nevrav, lebo ja už ti budem na ceste po to čo potrebuješ. Ok? Budeme žiť ako na výške, a všetko bude fajn.", povedala Natália chytiac Ivetu za ruku a hľadiac jej do očí. Iveta zodvihla zrak, pozrela sa na Natáliu a stisla jej ruku.. Posnažila sa aj o úsmev, a na danú situáciu, to bol celkom úspešný pokus.
-"Ráno napíšem šéfovi, že beriem si dovolenku.", povedala Iveta smutne.
-"Dobrá holka.", usmiala sa Natália a postrapatila Ivetu po vlasoch ako za detských čias.
-"Idem sa teda osprchovať ty si bež ľahnúť, bola to dlhá noc a zaslúžiš si odpočinok.", povedala Natália a postavila sa.
-"Naťi?", spýtala sa Iveta.
-"Ano?", odvetila Natália.
-"Prečo sme si do piči nezobrali dáždniky?",spýtala sa Iveta. Naťa sa pozrela na Ivetu a začala sa smiať.
-"Ty vieš prelomiť ľady , Ivi, tak ako za starých čias, haha.", zasmiali sa a Naťa odišla do sprchy aj s vínom. Iveta medzitým si odsŕkla s vína a zamyslene sa pozerala hodnú chvíľu na podlahu. Potom sa načiahla za pozostalosťami a začala sa medzi nimi prehrabávať. Medzi nimi našla svoje staré kresby svojho imaginárneho kamaráta, ktoré jej mama schovávala a zakazovala kresliť, a ktoré aj boli príčinou niekoľkoročného sedenia u psychiatra.
-"Vaňko...", povedala nahlas. To ju zaujalo a zamyslela. Otočila jednu z kresieb, na ktorej bola čierna postava pri jesennom strome, pozerajúc na západ slnka. otočila ju a na nej bol nápis na ktorý si nespomínala. Pozrela sa pozorne a prečítala ho nahlas:
-"Padá mi hlava pak cejtim jak někdo, lehce mě za ruku vzal. Blázen či voják, jak maškara divná tam stál, tak pozvem ho dál.", skončila vetu s údivom. Pozrela sa na strop v duši hľadajúc odpoveď.
nedeľa 25. augusta 2013
Láska z duše
Si krásny úsmev, z nebies poklona,
ako krásny lúč svietiš, krásy opona,
čo urobí mi deň , tak šťastným o sebe,
našiel som svoj kúsok, našiel som ho v tebe.
Lež ďaleko si na počet stadií,
obíjmam Ťa v duši za zvuku rádií,
ignorujúc tu modernú nôtu ich tiel,
vo sne sa ti dotýkam tvojich červených pier.
A ako slnko cez okna katedrál,
och bože láska, Ty si môj viteál,
prenáramne držíš srdce môjho života,
pri tebe som básnikom, a žiadna chorota.
No vedz že ta ľúbim, a chcem byť na dohľad tvojich očí,
lebo tam kde si ty, moje srdce tam lásku zočí,
ten nádherný duch a telo ako z básne od Ovídia,
moja duša už nehľadá svoj večný meridián.
Poviem ti to znovu, hoc po niekoľký krát,
viem že som zhrešil, no ty ma máš rád,
ty jediná vieš čo je v mojom srdci skryté
odmietol som to čo v pamäti mám vryté.
Jediná vec čo chcem je to čo nespravím,
neznášam hriech vo mne, dúfam že sa napravím.
Robím mnoho vecí, ktoré mi odlákali osud,
piatok 23. augusta 2013
Bohyni Slovanov
Ó, konečne si slobodná Slávia,
z pút a jarma si sa oslobodila,
Ty si vydržala, no bolesti ťa ťažia,
čo Ti Tá Bohyňa sváru spôsobila.
Týraná, znásilnená a k Zemi pripútaná,
si sa zodvihla do výšin nebeských.
Nech zaznie pieseň buď uvítaná,
a prejdi popri zboroch anjelských.
Konečne sa Ti do rúk koruna dostala,
a zasadla si právoplatne na trón,
svoj ľud, svoj národ si tak zastala,
a trýzniteľov našich si vyhnala von.
Do lesov a húštin, kde hladovali vlci,
a takto si im potravu poskytla,
aby pri tvojej obrane nestáli ako tĺci,
si im večné a vzájomné puto ponúkla.
Ó, konečne si slobodná Slávia,
Ó, počuj ako velebí ťa ľud.
Zatiaľ čo spojenci zlosynov trávia,
ďalším už chystáš posledný súd.
Ó Slávia, tebe len tá sláva patrí,
kŕmili Ťa len trpkými hroznami,
no už nám sa v diaľke Zlatý vek jatrí,
a preto oslavuj, lebo si vítaná krajanmi.
z pút a jarma si sa oslobodila,
Ty si vydržala, no bolesti ťa ťažia,
čo Ti Tá Bohyňa sváru spôsobila.
Týraná, znásilnená a k Zemi pripútaná,
si sa zodvihla do výšin nebeských.
Nech zaznie pieseň buď uvítaná,
a prejdi popri zboroch anjelských.
Konečne sa Ti do rúk koruna dostala,
a zasadla si právoplatne na trón,
svoj ľud, svoj národ si tak zastala,
a trýzniteľov našich si vyhnala von.
Do lesov a húštin, kde hladovali vlci,
a takto si im potravu poskytla,
aby pri tvojej obrane nestáli ako tĺci,
si im večné a vzájomné puto ponúkla.
Ó, konečne si slobodná Slávia,
Ó, počuj ako velebí ťa ľud.
Zatiaľ čo spojenci zlosynov trávia,
ďalším už chystáš posledný súd.
Ó Slávia, tebe len tá sláva patrí,
kŕmili Ťa len trpkými hroznami,
no už nám sa v diaľke Zlatý vek jatrí,
a preto oslavuj, lebo si vítaná krajanmi.
streda 21. augusta 2013
Prečo?
Odkedy Slnko nad mesiacom svieti?
Kde rodí sa tma? Kde splodila deti?
A odkedy je tma v hlbokých moriach?
A prečo vo výšinách vtáci švitoria?
Načo sú hory a potoky ich?
Prečo mám závrat a hlboký dych?
Prečo tá láska tak nádherne ničí?
Prečo mi srdce tak strašne kričí?
Prečo si krásna ako práve novolunie?
Prečo sa teším na naše popoludnie?
Prečo mi sa mi svet ihneď zatočí,
keď sa mi milo pozrieš do očí?
Prečo chcem s tebou pod mesiacom nocovať?
Lebo ty jediná si ma naučila milovať...
Kde rodí sa tma? Kde splodila deti?
A odkedy je tma v hlbokých moriach?
A prečo vo výšinách vtáci švitoria?
Načo sú hory a potoky ich?
Prečo mám závrat a hlboký dych?
Prečo tá láska tak nádherne ničí?
Prečo mi srdce tak strašne kričí?
Prečo si krásna ako práve novolunie?
Prečo sa teším na naše popoludnie?
Prečo mi sa mi svet ihneď zatočí,
keď sa mi milo pozrieš do očí?
Prečo chcem s tebou pod mesiacom nocovať?
Lebo ty jediná si ma naučila milovať...
Prihlásiť na odber:
Príspevky
(
Atom
)



















