Hľadá sa múza

Takže momentálne ma opustila múza a potrebujem seriózne znovu nakopnúť, takže uvítal by som Vaše návrhy o čom napísať báseň. Taktiež píšem básne pre niekoho komu by ste ich chceli poslať. Vaše návrhy mi môžete poslať na:

Facebooku: https://www.facebook.com/matus.hris.3

Twitter: https://twitter.com/HrisMat

Gmail: matt.hris@gmail.com ,do predmetu uveďte BASEN.

Čo šťastie pre mňa znamená

Možnože na začiatku sa budeme smiať,

a možnože ku koncu budeme kliať,

avšak ja verím každej knihe čo som čítal,

a aj tvojím slovám keď som sa pýtal.

Pamätáš na mesiac na nebi?

A na slzami ofŕkané steny?

A na tie spomienky čo sa stratili,

no v mojej hlave prežili?

No predtým než môžem byť,

ukázal som Ti ako chcem žiť,

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Kedy Ťa znovu uvidím?

Kedy Ti tvár pohladím?

Milujem však tvoje činy,

avšak nie nás, som niekto iný.

Och a ten mesiac na nebi?

a plač čo ti tvár počarbí?

Sú to už spomienky, ktoré nám odišli,

avšak v spomienkach sme sa nerozišli,

A predtým než vôbec môžem žiť,

ukázal som každému kým chcem byť,

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Inšpirované Amy Macdonald: What happiness means to me

O smrti

Fučí vietor, a mŕtve sú stromy,

vonku sa blýska, hoc nepočuť, hromy,

a tam pod dubom postava osamelá stojí,

rinie z nej chlad a každý sa jej bojí.

Kostené ruky a dych chrapľavý,

krvavé ostrie a krok ťahavý,

strhaný kabát a pohľad desivý,

zmrazený strachom a pocit kliesivý.

Na hrob padá rosa pomaly,

nejeden žiaľ kvapol z pŕhľavy,

no pri hrobe podivný vír sa krúti,

nech nejde tam ten, kto bojí sa smrti.

Kabát, hrob, strach a kosa,

a predsa že smrť nechodí bosá,

nemilosrdne šľiape do cesty,

a ihneď končí všetky neresti.

Potom sa zdvihneš a prvú ju uvidíš,

chytí ťa za ruku, hoci ju necítiš,

jej kroky pomalé ťa zaiste desia,

vedie ťa do pekla, alebo tá kde sú nebesia?

Odyssea: Cesta k božstvám...

Pôjdem až tam, kde slnko vychádza,

a nový deň sa rodí,

a dôjdem k palácu, kde slnko zachádza,

kde ďalší deň si splodí.

Pôjdem až tam, kde vychádza mesiac,

a nová noc vystrieda deň,

a dôjdem k nemu na Jasene visiac,

proti nemu som tupý ako peň.

Potom do hôr zájdem,

za hlasmi výkrikov a stonaní,

a práve Jeho tam nájdem,

plného bolestných volaní.

A tak túlavými cestami,

sa dostanem do podsvetia,

zhovárať sa s dušami,

kde ťa rozumom osvietia.

Dôjdem až k tej veľkej bráne, 

kde počuť výkriky a šum,

neviem čo tam majú v pláne,

stojí mi nad tým všetkým um.

Pozhováral som sa s inými,

hoci ma nepoznajú,

oni sú však hnevlivými,

oni sa nezabávajú.

Vychádzam von do nášho sveta,

predo mnou však stojí On,

vysoká je jeho päta,

o to vyšší je aj On.

Odchádzam do morskej hĺbky,

tam budem mať pokoja,

tam už život nie je tŕpky,

tam sa mi túžby ukoja.

oni si tam v radosti,

robia veľké oslavy,

zabávajú sa do sýtosti,

a tak kašlú na mravy.

Utekám späť na Zem,

po odpočinku túžim silne,

na Zemi však už viem,

že nenájdem ho ani mylne.

Pomaly domov odchádzam,

cestovania bolo dosť,

pokiaľ sa ja pozviecham,

nezabudnem na radosť.

To čo mi cesta dala,

aj ma naučila mnoho,

sám sebe trikrát chvála,

poviem si to iste stroho.

Budúcnosť

Čo je to tá budúcnosť,

keď aj slepý po nej pátra,

a zavládne ho strnulosť,

a rozpáli sa túžieb vatra.

Tak čo je to tá budúcnosť,

aj keď sama vojde do dverí,

ty preukážeš ku nej cnosť,

a tvoja duša uverí.

No čo je to tá budúcnosť,

Ktorá v diaľke život končí.

Je to akási iná mocnosť?

Ktorej smrť nehľadí do očí?

Potom čo je to tá budúcnosť?

Prečo nám niečo stále chystá?

Káže jej to zbabelosť,

alebo snáď je iba rasista?

Nuž čo je to tá budúcnosť,

 a okolo nej tie otázky?

Ovplyvňuje ju prítomnosť,

a neťahá za povrázky.

Tak toto je tá budúcnosť,

ta naivná strana knihy čistá,

sami sebe sme si mocnosť,

a toto už viem dozaista.

Balada Germilionu: Sága nemých duší: Wolferion (1. časť)

Luna nám svieti,

hviezdy nám blikajú,

Amor ta letí,

kvety nám voňajú.

V staručkom lese,

kde žijú víly,

pri chladnom plese,

tam by sme žili.

Tie noci prebdené,

by nespočítal nik,

opísať sny nádherné,

je už môj zvyk.

Kde dúha sa končí,

príbeh sa začína,

nech šepot sa skončí,

svetlo sa zhasína.

V tom kraji divokom,

kde nie je zlá sila,

kde nehrozili zánikom,

kde smrť nekosila.

Žil jeden hrdina, 

čo veľkú silu mal,

milovala ho krajina,

on nikdy nesklamal.

Raz, smrť prišla k nemu,

nedočkavá a hladná,

prihovorila sa k nemu,

priveľmi chladná:

"Poď so mnou duša biedna ty nie si jediná, 

musím ďalšie pozbierať, kým ubehne hodina,

tak sa nebráň odvekým pravidlám,

ja som šťastná že už ťa mám."

On pozrel sa jej do očí,

ta kde oči má mať,

stáli k sebe zoči voči,

kto z nich bude kráľovať?

"Mám zbraň ostrejšiu než meč,

a to pretože poznám tvoju reč,

mňa nemôžeš poraziť,

ty nemôžeš zvíťaziť,

pretože moja zbraň neničí, ale tvorí

preto tvoje telo zhorí,

hoci si zabíjať povolána,

bola si niekedy milovaná?"

"Netuším čo je to láska,

mňa netrápi táto otázka, 

ja mám pocit jediný,

páliť za sebou dediny,

a brať ľudské životy,

zosielať smrteľné driemoty,

ja zotrvám pri tejto kázni,

lebo to je prapor víťazný."

Bili sa tri hodiny,

udiala sa veľká spúšť,

ľudia slzy ronili,

kde sa bili, tam je teraz púšť.

Ona svojou kosou blisla,

on ju mečom zastavil,

tajne ho tam prekliala,

zbavila ho všetkých síl.

On bezvládne leží na zemi,

od bolesti ťažko vzdychá.

"Tak tu ma máš, tak si ma vezmi"

On sa smrti neostýcha.

Ona kosu zdvihla do výšin,

posledný úder zasadiť,

On mečom sa jej dotkol slabín,

už nemohla zvíťaziť.

Na zem padla ako strom,

"Tak ti treba ty čarodejka!"

Zrazu sa ozval veľký hrom,

Jeho dušu si neodvliekla.

Zmizla preč, no nie navždy,

prezradil to jej temný hlas,

išla inde páchať vraždy,

no vráti sa poň raz a zas.

K hrdinovi prišla jeho milá,

spája ich tá zvláštna sila, 

prišla mu telo uzdraviť,

a jeho dušu nežne pohladiť.

"Mesiac sa usmieva, hviezdy nám blikajú,

a naše srdcia, v láske nám plávajú.

Hviezdy už blikajú a mesiac svieti,

milujeme sa ako dve deti,

ako dve deti láskou vždy spojený,

ach, aký je ten čas lásky nádherný,

ako dva holúbky spolu hrkútame,

a to len preto, lebo sa veľmi milujeme,

vravím si ako sa to len stalo,

lebo takých duší je na svete málo,

som vďačná že si, že vôbec jestvuješ,

že dýchaš, že spíš že veľmi ma miluješ."

Ona mu ústa otvorila,

v jeho lásku sa utvrdila,

nežne ho na čelo pobozkala,

lebo ho veľmi milovala.

Zobrala si ho na plece,

do postele si ho uložila,

telo mal ako vrece,

bolesť už-už pominula.

O dva roky neviem kedy,

keď čierne ruže rozkvitli,

Ona prišla ako vtedy,

mala to v tam pamäti.

Zvestovala: " Až do Súdu!

Nevyhneš sa tak osudu, 

osud ten sa nezmení,

tvoja duša zle pramení."

On jej na to: "Hrozná si!

Vyťahám ťa za vlasy?

Sám si strojcom svojho šťastia, 

zlé myšlienky ťa dnu chrastia!"

Ona na to: "Čo vieš človek úbohý!

Ochvíľu si nebohý!

Kto má pravdu? Ty či ja?

Ochvíľu všetci uvidia!"

Boj to bol však neurputný,

zničil zas všetko na blízku,

smrti to boj nevyhnutný,

nik však nešiel k bojisku.

Sekala kosou ako divá,

trafiť ho však nemohla,

to tá jeho sila iná,

zvíťaziť mu pomohla.

Zmizla zase ako hrom,

niečo sa dozvedela,

padla ako statný strom,

to už predtým vedela.

"Čo ja budem nedôstojná, 

čo ja budem bojovať,

však mágia je teraz vhodná,

ona bude rozhodovať."

Preklínala, zaklínala,

kliala ako šialenec,

okúzlila, očarila,

blíži sa jeho koniec.

Postihla ho veľká smola,

postihlo ho nešťastie,

padol na zem ako oková,

tam kde tráva nerastie.

Prišla si poň zas,

s víťazným úsmevom,

Okolo sa šíril mráz,

zakryli ho saténom.

Už plakali najbližší,

už mu pohreb strojili, 

mŕtvy bol aj smrti milší,

všetci slzy ronili.

Prišla k nemu láska jeho,

nemôže už žiť bez neho,

vyronila sa z oka slza, 

tá sa vzduchom ladne kĺza.

A keď pristála na tvári,

jej milého už posledná,

zabudla na jeho sváry,

Jeho láska nádherná.

On zrazu sa oživil,

otvoril oči modré,

a nežne jej prihovoril,

slová lásky zvodné:

"Milujem tvoje nežné očká,

ústa ako rozprávočka,

vlásky ako pramienky,

ušká ako snežienky,

ľahučká si ako rosa,

po mysli mi chodíš bosá,

netreba sa strachovať, 

lebo ťa ma kto milovať."

Smrť sa mala zbesnieť,

od zlosti až vykríkla,

nemohla ho ani vidieť,

víťazstvo si zakríkla.

Nepríčetná zmizla preč, 

napadlo ju čosi zvláštne,

zahriakli si svoju reč,

už nie je plná temnej vášne.

"Ak nezničím jeho telo,

čo by moje "srdce" chcelo,

utrápim mu dušu Jeho,

Ona nemôže žiť bez neho!"

O tri roky, počas Luny,

keď divý vlci zavyli,

ticho vejú púštne duny,

Jeho lásku zabili.

Jeho srdce už nebije, 

jeho duša je na kúsky,

veru sa mu ťažko žije,

keď už je bez lásky.

Vydal sa do divých hôr,

vyvraždiť lesy planiny,

Jeho dušu trápi bôľ,

má len cieľ jediný.

Chcel nájsť smrť krvilačnú,

no ta pred ním utekala,

nalíčila mu lesť príznačnú,

Jeho duša plakala.

Kričal na ňu:" Pliaga kde si?

Chcem ísť s tebou no ty tu nie si!

Bojíš sa, že ťa zničím?

Od bolesti strašne kričím!"

Zakliala však jeho milú,

do temnej hory mesačnej,

vyvolala strašnú silu,

k Jeho láske úžasnej.

Odišla preč za Jeho láskou,

konečne vyhrať pripravená,

ten mesiac nechala s jeho láskou,

čo nebola od cesty unavená.

"Tu som!": skríkla pliaga,

"Tvoja duša sa mi v ostrí jagá,

poď a nebudeš podvedení,

budeš za láskou zavedený."

On zničený, láskou zničený,

šiel za ňou ako ovečka,

no stačil moment nepozorný,

už navždy zavrel viečka.

Smrť sa zaradovala veľmi,

dosiahla vždy to čo chcela,

zasypaný jarnými peľmi,

jeho láska až zamdlela.

Rozžialená, ubolená utiekla od Smrti,

Aby vzala jeho telo chladné,

niesla ho až tam, do rodnej vlasti,

niesli ho jej ruky veľmi slabé.

Krajina bola vo veľkom smútku,

a za spevu vtákov, vône lupeňov,

mu zaspievala pieseň vskutku,

veruže tu poslednú.

"V úderoch času je bolesť živá,

na nej spočinula láska sivá,

a ak sníva srdce zúfalé,

tak o bosej láske na bále,

o labutiach bez perutí,

o svete čo sa nekrúti,

s tebou mi je chvíľka milá,

v úderoch času je bolesť živá.

V úderoch času je bolesť živá,

na ohnivom plameni je láska divá,

a ak v mesačných nociach tancuje,

medzi vílami sa raduje,

ju nepohltí ani vodopád,

ju neudupe ani mračno stád,

s tebou, nebola láska krivá,

v úderoch času je bolesť živá.

A tak v úderoch času je bolesť živá,

a ak nie je, tak sa sníva,

ktoré černoty dušu trápia,

ktoré tvory v nociach tápia,

ako dať láske bozk úžasný,

a nový svet stvoriť si takto senzačný,

lebo na tento svet sa zle díva,

v úderoch času je bolesť živá."

Keď doznela hudba posledná,

a na jeho tvár padol slnka lúč,

tak táto duša utrápená,

bola na veky vekov fuč.

A ak slnko vyšlo v tento deň,

tak určite pod rúškom tieňa,

opustený je milenecký peň,

lebo zaspalo s ním jeho žieňa.

A z druhej strany záhrobia,

už konečne smrť porazili,

a ich duše nič iné nerobia,

lebo sa v láske uväznili.

A ja čo som bol ich synom,

Vám vravím čo ste si lásku kúpili,

nepite, neopájajte sa vínom,

robte tak aby ste lásku prežili.

Tak toto sú slova môjho otca,

a slová lásky mojej matky,

môj otec nebol žiaden zvodca,

 a nehromadil žiadné statky.

A ja, osamelá duša básnika,

čo v tichosti kričí derie sa von,

hoc plodím lásku, do mňa však nevniká,

vravím: "každý raz prežije svoj Germilion."

Vyznania

Čakal som na zázrak zoslaný anjelmi,
a hľadal som lásku v útrapách skál,

teba som našiel tancovať s vílami

a život s tebou je veselý bál.

Celá sa mi dávaš a ukazuješ mi lásku,

a ja sa snažím vnímať to majstrovské dielo,

pre teba som zhodil svoju nejednú masku,

a chytil som do rúk to básnické pero.

Len s tebou som tým, kým naozaj som,

a ako bylina mesiacu ti nesmierne verím,

počúvam sdce s pritichým hlasom,

a keď som sklamal, tak ja sa zmením,

Ľutujem chvíle bez tvojho dychu,

keď spoločne sme zastavili čas,

dni bez teba sú vdychy bez výdychu,

a neviem sa nabažiť tých tvojich krás.

Ak slnko vyjde čo i len deň bez teba,

ver mi že ma to hlboko mrzí,

nechcem ti ublížiť, nech zničím seba,

po líciach by mi tiekli horúce slzy.

Nechcem ťa sklamať, lebo ti verím,

a s celého srdca sa učím ťa milovať,

a keď sa mesiac dotkne nebeských perín,

chcem sa s tebou na chvíľu milovať.

A čo tam po chvíľe ktorá sa vytratí,

to radšej ti srdce dám za večnosť,

dúfam, že naša láska sa nestratí,

nesmierne stojím o tvoju nežnosť.

A ak by si chcela čo i len v sny dúfať,

ver mi, ja ťa v nich uistím,

mňa nestratíš, má ťa kto milovať,

moja láska ti život poistí.

Viem ako chutí sklamanie,

chuť je horká, sťa samotná trpkosť,

milujem naše spoločné vnímanie,

sveta zhnitého až na kosť.

Lenže ty si moje svetlo,

pri ktorom kašlem na svetské vnímanie,

pri srdci mám stále teplo,

a nie je nič sladšie ako naše milovanie.

Vlčí plač

V pozadí stromov za splnu luny, 
v okolí snehu a ľadového objatia,
hlas nemých tvári od žiaľu duní, 
a ich teplé srdce plače od dojatia.

V pozadí ticho, len hukot vetví,
a na oblohe je ten tmy pán,
pomedzi kmene vejú len vetry,
spolu sú všetci, každý je sám.

Hoc počuť ticho i ľúbezný spev, 
v hlbokom lese je symbol rodiny,
ich hrubou srsťou nie je len hnev, 
za lásku a blížnych nesú si modriny.

Smútok či odvaha hrá sa im v očiach, 
keď pohľadom na mesiac vyjú do tmy,
Nejednu slzu blížnych si zočia, 
no smútok im zakrývajú neškodné hry.

Viac ako zvieratá majú človeka v očiach, 
kvôli tej slobode a otroctve prírody,
nie sú len zverou čo ostatných nivočia, 
nemyslia si o sebe že majú výhody,

Trápia sa v mysli pri pohľade na svorku, 
keď z úst im vychádza mrazivý dych,
prebehnú za deň nejeden háj či hôrku, 
žijú vo svete ako každý mních.

Oni sú otázkou zrkadla človeka,
či za psí život nosiť mám cnosť,
za tú bolesť čo radosť im preteká,
mali by ľudia už naozaj dosť.

Duša je nádej a srdce je ružou,
no i tak chlad je cítiť z ich dychu,
pod zubami mali nemnoho mužov,
no nikdy nebrali na seba pýchu.

Kráľovia severu, grófovia zimy,
kniežatá odvahy a múdrosti,
hoc osud k vám nebol milý,
nevzdávajte sa svojej hodnosti.

Fenrirova modlitba

V kútiku duše kam nedosiahol strach,

prosím Boha aby moje sny sa nestratili,

a tak ako vietor odvieva púštny prach,

prosím ho aby osudy sa pozmenili.

Ty, ktorý si v lesku jeho slávy,

mi ukázuješ cestu životom,

po takej ceste kráčali mnohí králi,

a teraz sa pýšia Božím jasotom.

Cestou trnistov ma vedieš,

pomedzi mnohé duše necudné,

pretože iba Boh a ty vieš,

čo bolo a bude podobné.

Spomienky sa mi vynárajú spomedzi myšlienok divých,

na naše spoločné chvíle teraz aj vtedy večne spomínam,

na tvoje zakliate a preveľké trápenie čo berieš si od iných,

z horkosťou srdca nedokážem stráviť a ani ich nevnímam,

Ku skale pripútaný a roky plinuly,

v srdci hnev a zášť, no duša smútila,

prišiel si ty a reťaze sa rozvinuly,

a moja posledná nádej sa mi splnila.

Chrániš ma cez deň a v noci pre mnohých bdieš,

slnko sa mnohokrát otočí na svojej púti,

pretože ty ako svedok spomedzi nás vieš,

kedy sa Boh veselí a kedy smúti.

Bez pocitov a tvárí sa prechádzaš ako tieň po okolí,

a kedykoľvek som sa trápil a nevedel som čo sa udialo,

si pristúpil odnikiaľ a s pevnou rukou čo nik neskolí,

ukázal si mi smer víťazstva a šťastie sa na mňa usmialo.

Neviem čím som si zaslúžil priateľa z dvoch drakov,

a neviem či toto všetko Ti mám splatiť životom,

ale vždy keď sa zadívam do nebeských mrakov,

viem že mám domov, hoc nie som vítaný jasotom.

Veľmi si Vážim čo pre mňa robíš, a s pokorou ti dávam sľub vlkov,

hoc má neznášaš pre to čo robím, že ťa aj otravujem,

no vernosť ti dávam ako jediné platidlo od mojich priekov,

pretože Ťa mám rád a veľmi pekne Ti za všetko ďakujem.