Sila

Závidieť nenávsť keď zlato nič nestojí,
je labutím perím z plameňa oblohy,
a dym, ktorým plníme neistotu v nás,
je podobenstvom sťa čo je pre vodu mráz.

Nie prvá noc tej panny strachu bez očí,
ktorá si nesie už niekoľko rán na obočí,
a keby slnko poznalo svoj západ ráno,
tak v osude života by nebolo jásne áno.

Piesok v hodinách vánkom sa cíti nejasne,
tak ako snaha opísať jablko číslami obrazne,
či hľadieť cez ďalekohľad namiesto hviezd,
do tísicich jazier nad svetlá ich veľkomiest.

Nie je prázdna strana kúpenej knihy nová,
keďže nik nevie kde pred tou knihou bola,
u mudrca, ktorý hľadá na oblohe znamenia,
alebo pod krídlami potajmä zabitého anjela.

Ľad ktorý horí s ohňom čo primrazí kameň,
v nádeji na oblohe napísané výkrikom amen,
zo slzami v kryštáloch pre znamenia hviezd,
si tak ako hory musíš nebeské oblaky niesť.

A akokoľvek sa vydáš na svoju cestu cvalom,
či už pre šepoty vo vetre striebrené chválou,
vedz že matrac plnený snami ťa bude pichať,
pretože sila nekričí zranením, ale je tajne tichá.