Chválospev spánku v bezdetných rodinách?
Možnože len výkrik v prachu na notách,
a možnože je to len nepočutá samota.
Po halách nesúce spomienky ľudí,
kto už len by sa tak neskoro budil?
namiesto obrazov, len vitríny s myrhou,
s krvavými stuhami prepletené vinou.
Cez zopár lúčov sa nesie prach hudby,
pýtal sa prečo je klavírnik smutný?
po zemi sú perly kotúľajúc sa sťa hrach,
avšak tváre na stenách zarastá mach.
Nevedno či mláky sĺz a či vôd,
sú pre vrany pitivom z hôd,
a predsa len rozbitá operná hodina,
je lepšia ako tá temná rodina.
A žiadne jazmíny či lupene z kvetov,
sa objavia z kúzla či jedinou vetou,
pretože nie hviezdy vidieť, ale vnímať,
lebo len pre strach sa javí tá vina.
Prievan pod archami, hlas zosnulých,
dvere pre žijúcich z času minulých,
návnada čo poskytne čarovné imanie,
a zo sály bludisko, z bludiska väzenie.
Hubením dážďa duše v notách,
nie je tu na vine klamlivá samota,
no zahubená nádej, cela po lebkách,
väzenie zo slobody odveké pre človeka.
A tak nie klavírnik, ani ten čo sa pýta,
skôr len či Ti duša sebou samým prekvitá,
lebo samota ducha značí v samotu veriť,
a pritom v sále tvárí sa stačí dotknúť dverí.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára