utorok 16. septembra 2014

Sofia

Úbohý vietor hrajúci sa s listím,
ti pramene bolesti dotykom čistí,
a spomienky v závojoch minulých liet,
si s tichým srdcom pradieš do viet.

Hľadajúc vášeň za slovami klamu,
prosíš nebesia o ich zázračnú mannu,
lenže to trápenie si splietla si z láskou,
a tak hľadáš hviezdy pod falošnou maskou.

V bolesti dúfaš, že ruže ti rozkvitnú,
a neveríš v to, že v zime ti zahynú,
a ako ovca, ktorá vie že zblúdila,
chýba Ti tá bolesť, ktorú si ľúbila.

A možno že raz slnko doženie hviezdy,
a tvoje srdce sa nakoniec uráči hniezdiť,
ale dovtedy prejde ešte nemálo sĺz,
a až dokiaľ ťa šípom požehnajú na skrz.

Dovtedy si vravíš, že vydržíš tie vánky,
ktoré ťa strašia a kradnú ti spánky,
dovtedy si ťa možno svetlo vyvolí,
a ty pochopíš, že aj to čo nemáš, zabolí.

Avšak oplatí sa nám míňať náš čas?
Keď pod zemou vždy zaškodí mráz?
No rozkáž si srdcu, keď nie si mu pánom,
ostáva len dúfať, že zmieriš sa s ďalším ránom...

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára