... Ďalšie dni som strávil v zamyslení a v nachádzaní chýb svojho konania. Vždy je cesta k tvojmu cieľu a vtedy som sa cítil veľmi nespokojne s tým ako to dopadlo. Vieš, ľudia majú mnoho strán, a preto je možný ten tanec stúh a masiek. Nešlo mi predsa o osobné obohatenie, ale o to, aby ľudia našli spoločný zmier. Aspoň že nevypukla vojna a svár medzi národmi bol aspoň na chvíľu zažehnaný...
Nasledujúce týždne sa niesli v znamení honosných schôdzok s Donom Gabrielom, romantických vyznaní od Dona Draga, a tzv. "formálnych" audiencií s Jeho Výsosťou, pričom každý týždeň bol čoraz viac bohatší a zaujímavejší než ten predošlý, avšak kvôli mojej narastajúcej nervozite som si ich nemohol na plno užiť.
Človek sa ani nenazdal a hrad už znova zavládol frmol služobníctva, vrava šľachty a vône najrôznejších jedál, pretože sa blížila najdôležitejšia udalosť celej sezóny. A tou udalosťou bol Biely Ples. Pamätám si ako som strávil hodiny pred zrkadlom, len aby som vyzeral čo najpôvabnejšie. Obliekol som si sivý kašmírový plášť so šálom s farbou mojich očí. Vieš ako dokážem vysledovať aj ten najmenší detail, a nebolo tomu inak ani tentoraz. Celkovo som bol zo svojím zovňajškom spokojný. Snažil som sa mysľou sústrediť na čokoľvek iné, avšak okolnosti sa akoby spikli voči mne. Dante mi vtedy učesal vlasy a vystrkoval hlavu spoza môjho ramena, keď som sa obzeral v zrkadle. Tváril som sa veľmi sústredené lebo nechcel som dať najavo ako sa cítim. Hlavne nie pri Danteho rečiach o Donovi Dragovi, ktorý sa mu očividne pozdával, no faktom je, že len ja budem tým, ktorý mu na Plese bude musieť zlomiť srdce. Nervozitu mi pridávali poznámky od strýka Erena, ktorý mi neustále vravel o Kráľovi, avšak z môjho hľadiska nebol vhodný čas na to aby som mu prejavil náklonnosť z mnohých dôvodov. Či už to bolo preto, lebo bol veľmi vplyvný a poškodilo by mu to meno na dvore, alebo aj preto, že možno je iba mnou pobláznený a oddať sa mu by znamenalo iba krátky románik a môj koniec na Dvore. Toto všetko zastrešoval fakt, že vo vedľajšej komnate bola teta Leona, ktorá za mňa celý čas orodovala u Dona Gabriela a snažila sa o môj sobáš s ním.
Zobral som si do rúk zlatú ružu, ktorú som si mal vtedy pripnúť ku kabátu a povedal som im aby ma počkali pred dverami mojej komnaty. Keď odišli pamätám si ako som si ju iba priložil ku kabátu, kde som si u neskôr mal pripnúť. Pristala k mojím šatám, no necítil som sa na to, že by už mala spočinúť na mojej hrudi. Podišiel som teda vtedy k okenici, položil som ju na rám a oprel sa oň, sledujúc džavot na dvore.
-"Aké symbolické...", pomyslel som si, a sklopil som na ňu zrak.
Podstata Bieleho plesu spočíva v tom, že táto ruža slúži niečo ako pevná záruka sobášu. Ak by som ju dal Donovi Dragovi, tak by ma možno čakali roky plné lásky porozumenia a pochopenia, avšak len z jeho strany. Sám som sa pýtal či dokážem cítiť to čo ľudia nazývajú láskou. A možno som sa len lásky bál.
Kedysi dávno, keď som bol ešte dieťaťom, som videl čo dokáže spraviť tá láska. Môj strýc Orden, prostredný z bratov, očakával návrat svojej ženy Dony Elii na lodi. Keďže ona bola dcérou rybára, ktorá sa vydala do šľachtickej rodiny, bola tŕňom v oku strýka Erena a môjho otca, pretože svadbou získala šľachtický titul a to môj otec zo strýcom Erenom videli ako plytvanie a zahadzovanie mena nášho rodu. Len tak na okraj, neboli sme im ani na svadbe, čo ma doteraz mrzí. Dona Elia bola skvelá žena. Bola vždy usmievavá, vedela variť všelijaké dobroty a dokonca aj vedela rozprávať tie najzaujímavejšie príbehy. Ona ma s Dantem naučila ako rybárčiť, no Vergília a Lucie sa nedožila. Avšak z pohľadov strýca Ordena a tety Elii som videl, že zažívajú niečo, čomu som dovtedy nechápal a nikdy som to ani nepochopil. Avšak ako čas plynul, do Našej Ríše dorazil Čierny mor, ktorý zobral strýkovi Erenovi jeho najlepšieho kapitána našej už teraz dávno rozpredanej flotily. Vtedy môj otec bol oveľa viac pri peniazoch ako teraz, keď píšem tieto riadky. Keby niet strýca Erena, museli by sme predať aj panstvo. Vieš, dve vetvy nášho rodu totiž profitovali na zámorskom obchode, a tými vetvami bol môj strýc Orden a môj otec. Môj otec však nedôveroval obchodu a tak investoval iba sem tam, a radšej sa venoval štúdiu spôsobom boja, pre prípadnú obranu nášho rodu z možnej vojny, ktorá mohla kedykoľvek vzniknúť z hraničnej Estapy. Elia sa teda ponúkla, že bude kormidlovať naše obchodné lode, keďže jeden čas ju zajali piráti a vďaka jej výrečnosti, robila kormidelníka, dokiaľ sa nevrátila domov k otcovi. Pamätám si ako strýc Orden mal plány cesty a dátumy jej návratu porozhadzované po izbe a zakaždým chodil sledovať obzor či ju nezbadá. Raz, keď ju už videl prichádzať na obzore, zastihla ich nečakaná búrka, ktorá roztrieskala flotilu lodí. K brehu nedošla ani jedna z nich a telá sa ani po mesiacoch pátrania nenašli nikdy nenašli. Strýca Ordena dorazil aj fakt, že Čierny mor mu zobral mojich dvoch bratrancov a preto sa z toľkého nešťastia upil na smrť. Pamätám si ako dieťa som sledoval cez pootvorené dvere jeho žiaľ, neschopné ho rozveseliť. Taký pocit bezmocnosti je veľmi vzácny. Avšak niet tomu divu. Keď niekto Ti prirastie k srdcu, vytrhne kúsok z neho zo sebou pri svojom odchode. To jeden z dôvodov, prečo som sa bál stretnutia s Donom Dragom na tom Plese.
Bolo mi jasné, že jedna hlava hydry, ktorá útočila na moje srdce je zažehnaná, avšak otázkou ostával Don Gabriel a Kráľ. Teta by bola náramne nahnevaná, ba až agresívna, ak by som ju Donovi Gabrielovi nedal. Toľko sa snažila o alianciu s mocnejšími rodmi, hlavne po úmrtí strýka Ordena, že nevnímala moje záujmy, a tak zahrala na chudobu našej vetvy. Ani sa jej nečudujem. Keďže nemohla mať vlastné deti, poslúžil som ako prostriedok práve ja, a po pravde, keby niet strýca Erena a tety Leony, nikdy by som si nemohol dovoliť dvorenie na kráľovskom Dvore. Popravde, ak by som Donovi Gabrielovi nedal tú ružu, tak by som ukázal Kráľovi, že som stále k dispozícii, avšak bol by to neuveriteľný risk. Ak sa nezosobášim do konca mojho času na Dvore, bol som pre strýca Erena a tetu Leonu stratenou investíciou. Avšak ak by som bol s Kráľom úspešný, potešil by som strýca Erena a tým pádom by názor tety Leony už nemal váhu.
To všetko v jeden deň, okolo jednej ruže. Oh, aké to bolo symbolické. Ruža je v erbe môjho rodu a tým, že ju musím na tom plese niekomu dať, znamenalo pre mňa odovzdanie osudu môjho pôvodu a rodiny. Prosil som Bohov aby mi dopriali šťastia, pretože to bolo vtedy priveľa bremena na ešte mladú dušu, ktorou som bol. Pamätám si, ako som znova zdvihol zrak od ruže a zahľadel sa do oblohy, pýtajúc sa samého seba, či príde na svete doba, kedy deti nebudú pracovnou silou, či prostriedkom na tvorenie aliancií, a budú žiť slobodne podľa svojho uváženia. Oh, ale že si pamätám ten deň. A tak som sa nadýchol, pripol som si tú zlatú ružu a nervózny, no navonok galantný, odišiel som zo svojej komnaty na Ples.
Aj napriek mojej nervozite, doterajšie bály boli oproti Bielemu Plesu iba krčmovými stretnutiami. Stuhy zo sladko voňajúcich bielych ľalií sa vinuli od stropu, po stĺpoch až k zemi, lampióny osvetľovali miestnosť až tak, že tvorili ilúziu dňa napriek blížiacemu sa večeru a stoly sa prehýbali pod ťarchou rozličných jedál. Pri mojom príchode sa otočilo mnoho šľachticov, avšak tí vyberaní sa len pootočili a zvýšili hlasy akoby si ma ani nevšimli. Niektorí naozaj veľmi prežívali môj výstup na Sneme s Ambasádorom. Avšak aj napriek tomu, že si šepkajú o mne za mojím chrbtom, nepotupil som si svoju reputáciu na Dvore.
V momente ako som vkročil do miestnosti, už pri mne stál Don Gabriel. Teta Leona sa len nahla a zašepkala mi aby som nič nepokazil a odišla zo strýcom Erenom a Dantem ku svojmu stolu. Don Gabriel ma zaviedol k stolu s najlepším výhľadom na celú miestnosť, ba až sálu, avšak ostatný mali tiež najlepší výhľad na nás. Pravdu povedať bol veľmi pozorný. Stále sa snažil o moje pohodlie. Neustále ma obskakoval, aby mi nebolo, príliš teplo, a ani príliš zima, či chcem jesť a podobne. Dokonca sa mi priznal, že môj úsmev je preň ho česť. Aké milé od neho. Len keby som vtedy nevedel o čo tu vlastne šlo. Poďakoval som mu a vycítil som, že to bol moment, kedy by som mu mal dať ružu. Postrehol som pohľad tety Leony, ktorá ma sledovala spomedzi davu s pohľadom jastraba. Vtedy som si povedal som, že to je asi ono a že nemám na výber. Porazený osudom, v momente keď som šiel siahnuť po ruži, začala hrať hudba a pri stole sa objavil Don Drago. Pozdravil Dona Gabriela a pozval ma do tanca. Predtým, než som mohol len iba odpovedať áno, alebo nie, zbadal som ako sa Don Gabriel začervenal a už ma Don Drago ťahal na parket. Doteraz netuší ako som mu vďačný, že ma zachránil z tej situácie. Pokarhal som ho, že to nebolo v rámci etikety, no on mi zas zanôtil to svoje, že môžeme si robiť podľa svojho úsudku a nie toho druhého. Tancoval ako divoký a obišli sme parket asi trikrát. Parkrát som stretol Danteho ako sa na nás usmieva, no potom odtancoval preč so svojím partnerom. Potom z ničoho nič ma niekto chytil za rameno. Keď som sa obzrel, stal predo mnou samotný Kráľ. Galantne ma požiadal o tanec, a musím sa Ti priznať, galantnejší tanec som s nikým iným ešte nezažil. Niesol ma po parkete ako lupeň z jazmíny v jarnom vánku. Cítil som sa ako na nás pozerá celá miestnosť, no bolo mi to jedno. Svet sa akoby zastavil a cítil som sa akoby záležalo iba na nás. Dokonca mi vtedy povedal, že s tak krásnym mládencom ešte netancoval. Neviem prečo, ale vtedy som cítil, že to tak má byť. Len my dvaja proti svetu. A tak keď skončila hudba a on mi poďakoval za tanec, podal som svoju mu ružu, avšak nie na znak sobášu, ale na znak krásneho večera. Z davu sa ozval prekvapený a zarazený hukot a vtedy sa na nás pozrel Kráľov partner s úzkymi perami a kamenným pohľadom.
Vtedy som pochopil, že som necítil nič k Donovi Dragovi, ale ku Kráľovi. Neuvedomoval som si to, lebo som si myslel, že ide mi len o zabezpečenie rodu. A ak som Dona Draga sklamal, čo určite áno, tak to môžem zažiť pri Kráľovi a spravodlivosť bude zadosť učinená. Keď Ples skončil, Počkal som na vysmiateho strýca Erena, ktorý ma hneď objal, Danteho, ktorý mal vtedy posudzujúci pohľad a tetu Leonu, ktorá prešla okolo nás rýchlym krokom a ani sa na nás neobzrela. Strýc sa teda rozhodol, že sa poponáhľa za ňou a my s Dantem sme šli do mojej komnaty prebrať čo všetko sme zažili na Plese.
Po chvíľke vášnivej debaty s Dantem, ktorý však nechcel diskutovať Kráľa, my na dvere mojej komnaty zaklopal sluha. Otvoril som a on si ma váhavo premeral a oznámil my, že ak nie som unavený tak Kráľ ma čaká v letnej komnate na druhej strane paláca pri Osamelej veži. Mohol som sa vyhovoriť na to, že som unavený no i tak som šiel a zanechal som prekvapeného Danteho vo svojej komnate. Vedel som čo ma čaká. Vedel som že chce okúsiť moje ovocie, a preto som sa rozhodol, že sa mu neoddám... no trošku flirtu nezaškodí. Nie, až dokiaľ nebudeme mať medzi sebou niečo viac. Predsa len lovci sa skôr nasýtia z ľahkej koristi.
Keď ma sluha doviedol ku komnate, predstavil ma, voviedol ma dnu a Kráľ ho odohnal mávnutím ruky. Miestnosť osvetľovalo svetlo sviece, ktoré oblizovalo kontúry Kráľovho polonahého tela. Kráľ vtedy ležal na posteli zakrytý iba plachtou z kašmíru do pol pása. Jeho svalnaté telo s jemným strniskom na tvári sa vynímalo v červeno-bielych farbách jeho postele. Pozval ma aby som si prisadol a dal si s ním víno. Keď som si prisadol, nahol sa ku mne stále zahalený plachtou, cez ktorú som vtedy uvidel obrysy jeho Výsosti. Vyšiel na mňa pot a ticho som si odpil z vína. Pravou rukou ma jemne chytil za bok a začal mi rozprávať o nasledujúcich báloch na dvore, o básnikoch a muzikantoch, ktorých plánuje pozvať, dokonca mi z pamäte zacitoval báseň o láske. So záujmom som ho počúval, a smial sa na jeho vtipných poznámkach. V tom sa z ničoho nič naklonil a pobozkal ma. Jeho pery boli hebké ako zamat a jeho jazyk ako anjelské pohladenie. Jeho dych my nahnal husiu kožu, ktorá mi odobrala posledné zvyšky síl, ktorými som sa bránil. Jeho ruka pomaly skĺzala po mojom stehne do miest rodinného pokladu a ja som cítil ako sa moje vzrušenie stupňuje. Vtedy som sa odtrhol. Povedal som mu, že si cením jeho záujmu, avšak tento akt by nás oboch zneuctil. On sa mi zahľadel do očí ako keby sa mi snažil čítať z duše a zo zaľúbeným úsmevom a zo zdvihnutým obočím ma pochváli za dobré princípy a čisté srdce a jeho obdiv. Sklopil som vtedy zrak zo slovami o tom, že som si toho vedomí, a že je škoda to, že to medzi nami nie je možné. Otočil sa a postavil zo slovami, že ma služobníctvo musí rýchlo odprevadiť do mojich komnát nech sa nepoškodí naša povesť. Poďakoval som za jeho pohostinnosť, vstal som a odišiel som naspäť do svojej komnaty za sprievodu sluhu, ktorý ma doviedol ku Kráľovi.
Nasledujúce ráno mi do izby vtrhla teta Leona s Dantem v pozadí. Teta Leona mi chcela vynadať, pretože jej Dante prezradil, že som bol v noci s Kráľom. Pozrel som sa na Danteho, ktorý stál za ňou, a skočil som jej do reči zo slovami, že som neublížil povesti nášho rodu a nevykonal som nič necudné. Vysvetlil som jej, že sme sa len rozprávali a pili víno, a že je mojou povinnosťou prijať Kráľove poznanie, lebo odmietnutie je neúctivé voči Jeho Výsosti. Jej pery sa zatriasli, a v momente sa otočila na opätku a odišla. Dante s previnilým pohľadom šteniatka sa ospravedlnil a odišiel preč zatvoriac za sebou dvere. Vstal som, zababušil sa do plachty a podišiel k okenici, aby som sledoval ranné slnko. Vtedy som si pomyslel, že nakoniec ma možno aj tí Bohovia vyslyšali...
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára