Asira

Rozpráva rozprávky hoci je nemá,
rozdáva srdce hoc nemá na chleba,
každý by chcel v duši ju mať,
nikdy sa totiž neprestáva smiať.

Nesmúti, lebo ju v hrudi vánok ovieva,
keď nemá na srdcia, nádej ju odieva,
a pri obednej vôni posvätnej rasce,
sama sa bojí, že spadne do pasce.

Trocha sa hanbí za prázdne ľaľie,
a čaká na zázraky od Panny Márie,
a za klepotu krídel, zvučiacich z jaslí,
vraví si: "Duša, konečne zhasni."

Avšak tá nádej jej začala kviesť,
a na víre hudby sa začala niesť,
a bolesť, tu potláča a necháva mrieť,
a pomaly skladá tu svoju sieť.

Vraví si zbohom, no naďalej ostáva,
v živote sochou, ktorá len postáva,
hryzie do jazyka, no brániť sa chce,
smrť sa jej pýta, prečo už neumrie.

No nádej ju týra a pomaly páli,
pretože v temnote len Asira nám žiari,
čas je jej nepriateľ, ktorý zúfalo kňučí,
pretože tam kde je nádej, smútok sa lúči.

Žije si bez zraku, vedená popudom,
nejeden básnik ju nazýva obludou,
a hoci je šľahaná z nejednej strany,
ona sa usmieva, lebo vie že sa jej darí.

Pomalo trpí, a čas vôkol plynie,
každý i myslí, že z vnútra hynie,
avšak ona si krotí tých svojich drakov,
aby sa zbavila aj cudzích mrakov.

Jej to však nevadí, je to jej zvykom,
že niekto sa baví hoc iných režú dýkou,
a tak len čaká na koniec tých bolestí,
pretože jej radosť zlu dobré nič neveští.