Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.
... Noc bola dlhá, pretože kvôli Kráľovskému pozvaniu by si nemohol len tak zaspať. Ráno som sa však pokúsil zmyť poslednú únavu nad umývadlom, obliekol som si svoje šaty, ktoré som si poctivo deň predtým vyberal a vykradol som sa potichu z izby tesne pred svitaním. Prešiel som Ravenským námestím zahalený v starom plášti, aby ma nespoznali sluhovia Dona Gabriela a ani nikto, kto by na rozkaz mojej tety Leony ma mohol zastaviť. Na konci námestia, za Studňou štyroch sĺz som zabočil do uličky medzi pekárňou a obchodníkom, zhodil som plášť a vydal sa k turnajovým stanom. Slnko práve vyšlo nad obzor a zalialo zelené okolie turnajových stajní. Paholci pracovali v plnom prúde a zdobili a čistili kone tích čo sa zúčastnili turnaja a ja som sa snažil dávať si pozor aby nevyliali na moje šaty vodu, ktorú upotení nosili vo vedrách. Podišiel som k vchodu k pavilónu, ktorý viedol k javisku, kde som zbadal Kráľa z jeho "družinov" mládencov a dám. Všimol si ma, a zamával mi nech prídem k nim. Vrava okolo Kráľa prestala, a ja som sa snažil potlačiť červeň vo tvári, ktorá však nebola z polichotenia, ale z toho, že to nepomáhalo môjmu plánu zbaviť sa intríg voči mne ešte v zárodku. Privítal ma a hoci jeho potľapkanie bolo formálne, jeho pohľad bol ako pohľad hladného psa na kus mäsa. Premeral si ma a vyčaril nejasný úsmev, ktorý sa snažil ihneď schovať. Preto som sa ihneď otočil a nadviazal rozhovor s ďalšími, ktorí boli pri ňom. Chcel mi niečo povedať, ako som to na ňom vtedy aj videl, avšak vyrušil ho paholok, ktorý niečo od neho chcel. Avšak po chvíľke si ma aj tak zavolal na stranu, aby sa porozprával so mnou o samote. Bol polichotený z toho, že som prijal jeho pozvanie, predsa som si bol vedomí že jemu ako Kráľovi, neunikne nič, ani moje pozvania od iných nápadníkov. Náš rozhovor som sa snažil udržať vo formálnej rovine, lenže niekedy mi prišlo smiešne z toho, keď mi skladal lichôtky, pretože zneli ako od čerstvo zamilovaného mladíka. Holt... , naskytol sa mi pohľad slabosti Jeho Veličenstva. Vošli sme teda do pavilónu kde náš rozhovor prerušil Mestský Hlásnik. Opýtal sa Jeho Veličenstva či bude súťažiť, na čo odpovedal so samozrejmosťou. Potom sa spýtal to isté aj mňa a doteraz si pamätám Kráľov prekvapený, no zaujatý pohľad, keď som súhlasil. Požiadal som o koňa a barlu.
Turnaj je totiž výsadou a zábavou rodov Mágov Smrti. Nie je to len šport, ale aj príprava na vojnu, a spôsob dokazovania si veľkosti magickej moci a získavania si cti. Dvaja súťažiaci Mágovia sediaci na koňoch cválajú proti sebe, a snažia sa špeciálne pripravenou magickou barlou zhodiť toho druhého. V prípade zhodenia z koňa súperom, nastáva súboj magickým mečom v tvárou tvár, kde prútiky sú zakázané. Niekedy pri týchto turnajoch šľachtici odchádzajú s ťažkými zraneniami a popáleninami. Kvôli tomuto dôvodu nemiluje turnaje iba Dvor, ale aj podanný. Je to testom Magickej moci šľachticov, ich schopnosti jazdenia na koni počas boja a ich fyzickej zdatnosti. Pre pokoj medzi rodmi, víťazom bol ten, ktorý porazil svojho prideleného súpera, čiže nemusel bojovať s ďalšími uchádzačmi
Zatiaľ čo sme sledovali zápasy a čakali na vyzvanie Mestského Hlásnika k zápasu, diskutovali sme o možných stratégiách a útokoch. V duchu som sa usmieval, pretože som vedel, že kvôli tomu že je starší a Kráľom k tomu, budú s nim zachádzať v rukavičkách, zatiaľ čo ja, ktorí som už v tom čase určite diskutovaný zákulisím, budem to mať ťažké. Asi tak po hodine, Hlásnik ma informoval, aby som sa šiel pripraviť. Kráľ zo zaujatým úsmevom asi očakával, že ho požiadam o stuhu. Stuha sa priväzovala na barlu, ako symbol priazne, avšak, prišlo mi to v tento moment nevhodné ho o to požiadať. Ospravedlnil som sa a odišiel som sa nachystať. Nasadal som na koňa a schytil som barlu z ťažkého popola magickej rudy od paholka. Och..., ako si len, pamätám tu nervozitu v mojom tele. Stále sa chvejem keď si na to spomeniem. O to nervóznejší som bol, keď Hlásnik vyhlásil meno môjho súpera, ktorým bol Henry de Flatela. Síce bol obyčajný hidalgo, takisto ako môj otec, a dokonca aj vekom boli rovnakí, avšak bol o to skúsenejší Mág. V momente keď Hlásnik zdvihol červenú vlajku, zasalutovali sme Kráľovi, no zároveň som sa sústredil na svoju magickú silu, aby som si vyčaril ochranný štít. Postavili sme sa na svoje stanoviská, a keď Hlásnik spustil vlajku, použil som zaklínadlo aby som popohnal koňa oproti Donovi Henryovi. Keď som asi bol približne na päť dĺžok od Dona Henryho, spomenul som si na zápasy s mojím otcom a namiesto obyčajného zaklínadla sily, použil som to pozmenené, ktoré ma raz naučil môj otec raz na Odicejských poliach, a tak som sa kompletne sústredil na odriekanie. Ozvalo sa slabé zadunenie, silný záblesk, a trocha dymu, a Don Henry doslova vyletel z koňa tak na asi 25 dĺžok. Zoskočil som z koňa a zahodil barlu, aby som dokončil zápas s Donom Henrym s mečom tvárou v tvár. Podišiel som k nemu, čakajúc že sa postaví, avšak po chvíľke som si uvedomil, že vidím holú hruď Dona Henryho s popáleninami. Pozrel som sa mu do očí a jeho neprítomný pohľad a sykavý dych, nenaznačovali, že sa ešte postaví. V tom začalo javisko burácať a ja som si ani neuvedomil tu chvíľku ticha. Pomohol som naložiť Dona Henryho na prenosnú posteľ aby ho paholci mohli odniesť k liečiteľovi, a vrátil som sa sa ku svojmu koňovi, s ktorým som odcválal do pavilónu. Kútikom oka som vtedy zachytil nadšený potlesk strýka Erena, nevšímajúc si zarazený a znechutený pohľad tety Leony, ktorý prechádzal zo mňa a na neho. V pavilóne ma už čakal Kráľ a so širokým úsmevom mi blahoželal k víťazstvu, s komplimentom, že ešte nikdy nevidel tak presvedčivé víťazstvo v turnaji ako to moje. Nikdy by si nepomyslel, že keď ma pozve na turnaj, tak uvidí taký rýchly a presvedčivý zápas. Keď som sa odstrojil, prisadol som si ku Kráľovi, ktorý zo mnou po zvyšok dňa sledoval a vášnivo diskutoval celý turnaj. Hoci som kútikom oka zachytil nahnevaný odchod mojej tety Leony z tribúny, a nadšené dva palce hore od môjho strýka Erena, v kútiku duše som začal mať obavy, že Dvorné machinácie sa voči mne rozbehli. Síce som zapôsobil na Kráľa, avšak nezdal sa mi fakt, že som nedostal súpera vo svojom veku, a k tomu všetkému bol to ešte skúsený Mág. Už vtedy som pocítil že niekomu prekážam, avšak tým, že som ukázal koľko je vo mne magickej sily, varoval som záškodníka, ktorý sa určite teraz stiahol. Nemal som byť taký okatý. Kráľov Partner nevyzeral, že by mal niečo proti mne, a tak som uvažoval nad Kráľovským Radcom.
Na ďalší deň ráno mi do izby vtrhla teta Leona, s ráznym a vážnym tónom, aby som prestal naháňať fantázie a radšej zostal pri zemi. Niekedy je mi ľúto, že aj v rodine sú Dvorné hry intríg. Ako si len môže len myslieť, že toto všetko sa iba dialo iba kvôli tomu že nemôže mať deti? Možnože prídem naivný, ale hlúpy nie som. Škoda, že Rituál Splodenia sa môže vykonať iba medzi plodnými pármi. Avšak rozhodol som sa hrať túto hru s ňou, kvôli peniazom ktoré do mňa investovala, ale aj kvôli tomu, že je vždy je mať dobré otvorené možnosti. S Kráľom mala pravdu, a preto som súhlasil s pozvaním Dona Gabriela, ktorý určite neprehryzol urážku z jeho odmietnutého pozvania. Určite teta Leona mala v tom prsty a vybavila mi znova "rande".
O týždeň na to som očakával Dona Gabriela na dolnom nádvorí spolu s tetou Leonou, ktorá vyzerala obzvlášť nervózne. Don Gabriel nešetrí na sebe ako som mal možnosť vidieť. Prišiel na pozlátenom voze ťahaným tými najstatnejšími žrebcami aké som kedysi videl. O svoj dych som prišiel keď som uvidel jeho palác, ktorý sa nachádzal v blízkosti Ravenského námestia. Už pri vstupe ma vítalo honosné služobníctvo, ktoré ma voviedlo do haly vyloženej tým najbelším mramorom, aký som kedy videl. Pamätám si, ako som šiel po tom mramorovom schodisku do jedálne vyloženej mahagónovým drevom a ako som bol usadený za stôl so zlatými tanierami a príbormi, vôkol začala rozvoniavať vôňa kardamónu a jazmínu. Čaj, a neskôr víno, ktoré podávali bolo až z ďalekej Aztlanskej dŕžavy, drahšie než perly z jesenného zberu. Okrem úžasu nad majetkom Dona Gabriela som však nič výnimočné nezažil. Síce pôsobil pôvabne, avšak miestami veľmi odmerane a dokonca naše stretnutie pri čaji miestami prerušil aby si vydiskutoval obchodné záležitosti so sluhom. Následne stretnutia boli rovnaké a síce som mal nejaké pochybnosti, ale som istý faktom, žeby súhlasil s uzavretím manželstva, ak by som chcel. Naše rozlúčenia boli vždy formálne. No, aspoň som upokojil tetu Leonu, pretože tá žiarila šťastím keď sa dopočula že sa chce porozprávať s mojím strýkom.
Na ďalší deň som dostal pozvanie od Dona Draga. Bol som prekvapený, že mi ho vôbec poslal a nebol ohrdnutý mojím odmietnutím...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára