piatok 27. decembra 2013

Listy od Vlčieho Kráľa: 3. Kapitola: Srdcom proti Hydre

Pre 1. Kapitolu kliknite sem.

Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.

         ... Noc sa mi zdala krátkou po tej Slávnosti, hoc víno tieklo potomkom, každý šľachtic sa musel naučiť sa zachovať si dekórum, len aby sa o ňom nešírili reči. Avšak Dvorný život bol vždy vyčerpávajúci, či už po duševnej, alebo telesnej stránke. Pamätám si nervózny pohľad svojej tety Leony. Zobudila ma hodinu pred raňajkami vo Veľkej Sieni, pretože chcela aby som vyzeral čo najlepšie, pretože mal prísť Ambasádor zo susedného Otomarského impéria. Rod de Rosa mal vďaka mne a môjmu mladému veku možnosť kedykoľvek zažiariť. A tak moja teta Leona vzala túto príležitosť do vlastných rúk. Vtedy som sa ešte čudoval, prečo som s ňou čakal pri dverách do Veľkej Siene. Ale ako náhle som zbadal toho povedomého staršieho muža s červeňou vo tvári, okamžite som na tom prišiel. Teta ma s ním včera nezoznámila len tak. Pozabudol som, že mal by som si ho už niekoho hľadať, pretože ak by som sa neoženil, tak by môj čas na dvore bol zbytočným, pretože predsa len som musel založiť svoju rodinu a vlastné panstvo. Ach, či ten šľachtický osobný život prestane byť niekedy politickým.

   Gabriel de Hanas sa obliekol do honosnejších šiat než do tých, ktoré mal včera, avšak neboli vyzývavé. Mal som pocit, akoby iba chcel na mňa zapôsobiť majetkom. Reči o Gabrielovi vraveli, že to bol honosný muž. Vtedy sa vravelo, že je druhý najbohatší muž po Kráľovi. Mal rešpekt na Dvore, a preto som sa rozhodol, že zvýšim jeho pozornosť voči mňa. Predsa hľadal si manžela, tak prečo nie povedal som si. Možnože mi dovtedy život prinesie niečo lepšie. A priniesol.

   Nechal som Gabriela, aby mi niečo o sebe porozprával. Nepovedal by mi nič čo som už nevedel, a len si pamätám ako nenápadne mi povedal, že by chcel mať doma takú pôvabnú bytosť akou som ja. Mohol to byť krásny kompliment od hoc koho iného, avšak od neho to znelo rozpačito. Nevedel som povedať či je príliš veľkým samotárom, ktorý nevie ako skladať komplimenty, alebo či hľadá manžela z praktického dôvodu, aby sa posunul ďalej zo svojím majetkom a získal iný rod ako spojenca. Asi to bolo oboje. Po chvíli sa ma slušne opýtal, či si nedám víno. Hneď ako odišiel po víno, pamätám si ako ma spoza môjho chrbta oslovil známy hlas. Bol to Don Drago de Mantila. V rukách držal dve čaše vína a jednu mi ponúkal s jeho čarovným úsmevom. Musel som odmietnuť, predsa len Don Gabriel šiel po víno a bol som tu s ním, a bolo by drzosťou zmiznúť s Donom Dragom. Škoda toho muža. Don Drago mal dvadsaťpäť rokov a odmietol každý sobáš, ktorý sa mu vtedy ponúkal, lebo odmietal tieto ""hry o trón". Teraz je starý na to aby sa mu dvorilo a jeho rod nemá dosť peňazí, aby si mohol dovoliť dvoriť. Zároveň bolo aj mínusom, že pochádzal z Estapy, hraničného kraja pod správou Ravenskej ríše. Povrávalo sa, že rody z tohto kraja schválne najímali banditov, aby mohli plieniť, a potom sa vyhovárali na nájazdy vojsk zo susediaceho Otomarského impéria. Avšak zdal sa mi, že mal príliš zlaté srdce na to aby jeho rod niečo také mohol robiť. Keď som odmietol od neho čašu, nebol dvakrát nadšený. Och, ako si pamätám jeho sklamanie v očiach, už vtedy mi bolo jasné, že choval ku mne sympatie, škoda, že narazil na mňa. Po tom čo mi povedal, že si nevedel predstaviť niekoho tak starého ako je Don Gabriel de Hanas po mojom boku, zdúchol, pretože asi len predsa len platí príslovie: "My o čertovi a čert za rohom.". Práve keď mi Don Gabriel podal čašu vína, tak sme sa šli posadiť za stôl, pretože posol oznámil príchod Ambasádora z Otomarského impéria. Tvár mojej tety nás vtedy sledovala a žiarila nádejou a šťastím.

      Veľká Sieň rozvoniavala chutnými jedlami a žiarila drahými šatami a šperkami prominentných hostí. Rozhovor s Donom Gabrielom nebolo niečo, o čom by som mohol povedať, že ma to bavilo, pretože vždy smeroval na môjho strýca Erena. Z tohto nudného rozhovoru ma vtedy vytrhol jeden mládenec zo služobníctva. Ponúkal mi Herinejcejské závitky, ktoré sa podávali iba Kráľovskej rodine a diplomatickým hosťom. Hľadal som v jeho očiach nejaký trik, ale keďže som žiaden nenašiel, tak som sa pomaly otočil smerom ku kráľovskému stolu. Môj a kráľov pohľad sa vtedy stretol. Odzdravil ma pokývnutím hlavy a príliš zvláštnym úsmevom. Zavládla ma úzkosť. V Sieni plnej hostí by si to mohol hocikto všimnúť a začať robiť voči mne schémy. Nechcel som sa po tak úžasnom začiatku na Dvore, stať terčom intríg, ktoré i tak by nepriniesli nič dobré. Okamžite som sa otočil ku Donovi Gabrielovi a sústredil som naňho všetku svoju pozornosť, aby tí ktorý by ma vtedy mohli sledovať, nadobudli pocit, že sa medzi mnou a Kráľom sa nič nedeje. Avšak kútikom oka som zachytil zamračený pohľad svojej tety z druhej strany Siene, avšak aj podozrivo nadšenú a vysmiatu tvár môjho strýca Erena. Z rozhovorov medzi šľachticmi počas Jesennej Dvornej Slávnosti som zistil, že nie je to nezvyčajné pre mladé dámy a mládencov upútať Kráľovu pozornosť. Predsa aj Erik de Castanela, ten zmrd, bol plodom z jedného z Kráľových úletov s jedným z mládencov, ktorý tiež ako ja, bol čerstvým mäsom na Dvore. Bolo to pre mňa zaujímave, že Kráľ podstúpil Rituál Splodenia s niekym za pomoci Mága Života, aj napriek hrozbe, že si spôsobí škandál, len aby mohol mať s dotyčným potomka. Avšak vedomie, že po mne túži samotný Kráľ bolo pre mňa napriek tomu vzrušujúce. Banket pokračoval do neskorej noci. Keď som sa vrátil do svojej komnaty, počul som, že teta a strýko sú ešte stále hore. Vtedy som si uvedomil, ako na mňa spolieha celý môj rod.

       Vtedy som si ešte nepamätal ráno, kedy som až tak nenávidel svojho o dva roky mladšieho brata Danteho. Ráno, hneď po bankete, mi Dante vtrhol do izby s takým nadšením, že som si na chvíľu myslel, že to on má dvoch nápadníkov a nie ja. Troch, ak zoberiem v úvahu vtedajší Kráľov záujem o mňa. Avšak namiesto toho aby som sa hlbšie zababušil do baldachýnovej postele, vstal som s úsmevom, pretože všetko vtedy šlo podľa plánu. Z Danteho nadšeného a otravného štebotania som zachytil, že Kráľ mi poslal tucet ruží s pozvánkou na turnaj, ktorý sa mal konať na ďalší deň a Don Drago de Mantila mi poslal nádhernú báseň o mne, s pozvánkou na jeho recitál v podzemných knižničných komnatách, ktorý sa mal konať v čase turnaja. Ako náhle som zabuchol dvere za Dantem, znova som sa usmial. Mám toľko príležitostí, avšak nesmel som sa príliš povzniesť do oblakov, lebo každá z možností niesla bolestivý pád. Musel som byť opatrný.

       Obliekol som sa veľmi vyberane a podľa toho čo ma čakalo v tento deň, a šiel som do čajovne, kde som stretol svoju tetu Leonu. Bola taká ako som očakával, keď som sa vrátil z banketu do svojej komnaty. Privítala ma s úsmevom, a prezradila mi, že dokonca aj Don Gabriel mi posiela dar. Nemyslím si, že by sa o tom rozčarovaný Dante zmienil. Don Gabriel sa asi taktiež Dantemu nepozdával. Poslal mi totiž bohato zdobený šál z dovážaného hodvábu. Z rozhovoru s tetou Leonou, som vtedy vycítil, aby som si vybral Dona Gabriela.Vravela mi o tom, že každý sme boli raz mladý a túžili sme po láske, že každý mal také sny, avšak dôležité je mať istotu, že budem mať strechu nad hlavou a nebudem trieť biedu. Odhovárala ma od Dona Draga, a zreferovala mi informáciu o chudobe jeho rodu, o ktorej som už dávno vedel. Odhovárala ma dokonca aj od Kráľa, pretože sme obaja Mágovia Smrti, čo znamená že nemôžeme mať potomka, ktorý by bol právoplatným dedičom trónu. Dokonca mi povedala, že ak chcem hľadať lásku, musím byť najprv bohatým vdovcom. Premyslene som jej na to odpovedal, pretože v hĺbke duše som vedel, že je dobré mať otvorené možnosti. Poslal som ju za strýcom, pretože som tušil že bude chcieť ťahať za povrazy tak ako som sa chystal robiť ja.

       Dopil som svoj Micejský čaj, a v lúčoch predpoludňajšieho slnka, ktoré presvitalo cez vysoké okenice som sa vnútorne pripravoval. Na moje kamenné srdce teraz útočila trojhlavá Hydra a ja mám iba dve ruky, ktorými môžem uškrtiť iba dve hlavy naraz. Tú ktorá by mi ostala, by ma mohla aj škaredo uhryznúť. Každá voľba nesie totiž aj svoje temné stránky, s ktorými treba počítať. Tri ruže, no vybrať si môžem len jednu. Vtedy som už vedel, že Kráľ je sukničkár, avšak v jeho blízkosti, hoc len ako obyčajná známosť, by mi garantovala rešpekt na Dvore a nevadilo mi, že si ho nemôžem vziať, pretože mi iba stačila jeho priazeň, vďaka ktorej by som mohol mať buď moc, alebo majetok, alebo oboje. S majetkom. S Donom Gabrielom by som si mohol vydobyť rešpekt a moc, a naše manželstvo by mohlo byť výhodným obchodným záväzkom, avšak nemal by som ďalšie možnosti, kam sa pohnúť v živote. A s Donom Dragom... s ním by som poznal čo je to láska, avšak nemal by som ani peniaze, a vôbec nie moc... avšak bol by to jediný muž ktorý by má ozajstne ľúbil. Nikdy som však nebol zástanca citov, pretože tie sú vrtošivé, nestále a neisté. Ja som bol vždy zástancom rozumu. Moje srdce, bolo už toľko krát sklamané, že mi bola bližšia možnosť mať strechu nad hlavou, než mať srdce na mieste. To iba vášeň, nie láska, vykvitne z prvého pohľadu. Preto vravím škoda, lebo tento večný romantik dával mi svoje srdce, bytosti, ktorá je chladnejšia než ľad. Šiel som sa teda pripravovať na turnaj. Vtedy som nemohol odmietnuť Kráľovo pozvanie, pretože koniec koncov, ak by som chcel ostať na Dvore, bolo by dobré mať za spojenca Kráľa. Zároveň sa mi to zdalo veľmi neúctivé neprijať Kráľovo pozvanie. A vlastne vtedy som sa aj rozhodol, že musím udržať Kráľovu pozornosť voči mne za každú cenu, len aby som sa mohol postaviť na vlastné nohy a získať moc. Predsa len, nemohol som si dovoliť premrhať túto príležitosť.

       Deň vtedy ubehol ako voda. Strávil som ho vyberaním šiat na kráľovský turnaj. Vybral som si zvodné, no nie výstredné šaty, ktoré pôsobili zmyselným dojmom. Bola to rozumná voľba, možnože trochu riskantná, avšak kto by z mladých dvoranov neriskoval o Kráľovu priazeň?...

Pre ďalšiu kapitolu kliknite sem.

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára