Pamätám si tú noc, počas najväčšieho splnu, ktorá začala písať báseň mojich dejín i dejín Ravenskej ríše. Na to, že bol iba podvečer a slnko bolo tesne nad obzorom, mesiac žiaril na nebi sťa konkurent tomuto vládcovi nebies. Preto som vstal zo svojej lóže a šiel sa prejsť po dvore panstva mojich rodičov. Moje myšlienky o rodine a budúcnosti prerušil hlasný piskot mojej malej sestry Lucie kričiacej po pomoci. Spozornel som a vydal som sa smerom k tomuto kriku, avšak moja sestra bola rýchlejšia. Vyskočila spoza rohu a vyhŕkla tieto slová lapajúc po dychu:
-"Hrali sme sa s Vergíliom... v stajni... ukazoval mi kúzla... zapálil seno... a teraz ... ".
Pamätám si to ako včera. Vergílius bol môj najmladší brat, a vždy bol hravý a nezbedný. Lucia ani nestihla dokončiť vetu a zacítil som dym prichádzajúci od stajní. Strach o neho mi naplnil telo a naskočila mi husia koža. Musel som konať.
Bežal som ku stajniam, ktoré neboli pravé najbližšie ku nádvoriu kde som bol. V strachu, že toľko sena pre kone, ktoré sme tam mali, vzbĺkne a pochová môjho malého brata mi dodávala rýchlosť a odvahu. Čím bližšie som bol k stajniam, tým viac som cítil dym a cítil teplo plameňov, a aj tým viac som sa bál. Pamätám si to ako včera. Otvoril som dvere od stajne, z ktorej šiel dym a uvidel som svojho malého brata, bieleho ako stena od strachu, ktorý prežíval, pritlačeného k najzadnejšej stene stajne obkolesený plameňmi. Sústredil som sa, zahnal som strach a obehol som stajňu po vonkajšej strane aby som bol na opačnej strane steny, ku ktorej bol pritlačený Vergílius. Vraví sa, že proti ohňu sa má ísť ohňom, a tak som koncentroval svoje magické sily, a hodil som ohnivú guľu do steny, za ktorou stál Vergílius. Výbuch urobil dieru, cez ktorú som vbehol do stajne, schytil som svojho brata od plameňov, ktoré boli každou sekundou väčšie a vytiahol som ho von. Paholci a koniari, ktorý v tej chvíli prišli sa nás ujali a niektorí začali hasiť stajňu. Pamätám si už len krik. Moja sestra Lucia asi vtedy úspešne pobudila celé panstvo. A aj si pamätám svojho otca ako sa ujal situácie a plač mojej matky ako striedavo hanila Vergília za jeho hlúposť a mňa chválila za odvahu a múdrosť, predtým než som upadol do bezvedomia od toľkého dymu. S odstupom času mi matkino správanie počas toho nešťastného večera vždy príde veľmi vtipné.
Mágia je veľmi nebezpečná vec, a hlavne pre mladých Mágov Smrti akým je môj brat. Celý môj rod má mágov. Táto nebezpečná stránka mágie je platidlom za to, že môj rod môže existovať, pretože bez mágie by všetci v mojej rodinne boli iba obyčajnými poddanými. Na ďalší deň som kráčal záhradami ruží, cez nádvorie k ošarpanému panstvu mojej rodiny. Na to, že sme vlastnili erb, sme nemali veľa peňazí. Môj praotec bol Conde, moja prateta Condesou, takisto ako moja sesternica z ďalekého pokolenia. Avšak môj otec bol iba obyčajný hildago, najmladší z noblesného rodu. Mal titul Don, ale iba z láskavosti, a k tomu pekné panstvo spomedzi všetkých v Ravenskej ríši, ale okrem toho nemal nič. Nemal veľa peňazí, a nemal žiadnu moc. Len panstvo a meno rodu. Takisto ako ja, lenže vtedy sa blížilo mojich šestnásť rokov, a podľa miestnych zvykov, som zavŕšil detstvo a stal sa zo mňa mládenec. V tom čase, v hlavnom meste, v Ravene, sa diali veci, nie ako tu, kde bol väčšinou pokoj, až nuda by som povedal. Túžil som tam byť, chcel som zažívať vzrušenia každý deň. Och tá hlúpa mladosť. V Ravene boli Mágovia Smrti a Mágovia Života, ktorý študovali svoje remeslo do najväčších detailov. Boli tam mladí muži a ženy, ktorý chodili na bály, karnevaly, poľovali a zápasili. Dvor sa hemžil radcami, ktorý ovplyvňovali politiku ríše.
V tomto zasnení som začal uvažovať o sebe. Bol som predsa len skúseným mágom, pretože nikdy som nesklamal svojho otca, keď prišiel za mnou aby ma niečo naučil. Po toľkých súbojoch, som bol najlepším duelantom v našom rode. Naučil som sa čítať ľudí vďaka tomu, že som ich sledoval na našom panstve a naučil som sa ako dosiahnuť svojho úmyslu. Niekto by povedal, že som manipulátor, ale ako by som prežil vo svete plnom intríg? Predsa som len snil o tom, že raz budem dvoranom, a tak naučiť sa hrať hru o trón, bola veľmi potrebná vec. Avšak, na druhej strane, nemohol som sa sústrediť nad knihami, vždy ma uspávali. Nikdy som si nedokázal zapamätať mená kráľov a roky a miesta významných bitiek.
-"Som ja, Wolfer, najstarší syn rodu de Rosa, súci na dvor?", pýtal som sám seba mnohokrát. Avšak v jeden deň, priletel motýľ. Nie však hocijaký. Modré, žlté, zelené, a červené boli bežné. Avšak tento bol purpurový, a podľa legendy plnil priania. Zaželal som si aby som zažil dobrodružstvo, ktoré by oživilo život v krajine, hoc aj za cenu jej zničenia, pretože som chcel vypadnúť z tohto bohmi zabudnutého kraja, ale chcel som aj aby moja rodina sa mala už dobre. Motýľ odletel s mojím želaním, ktoré vyslyšal.
Nič sa nedialo prvých pár dní, a pomaly som sa zmieroval s tým, že nebudem mať Bál Dospelosti, tak ako každý šestnásťročný šľachtic, v ktorom si nielen môže nájsť ponuku na dobrý sobáš, ale je aj oficiálne predstavený šľachtickému dvoru. Prestával som veriť na motýle ktoré plnia priania, jediná nádej, že ma toto môže vytrhnúť z môjho nudného života, až do príchodu môjho strýka Erena a tety Leony. Rozhodli sa, že budú financovať môj Bál Dospelosti, keďže moji rodičia si ho dovoliť nemôžu. Bol som nadšený.
V deň mojich šestnástich narodenín, moji rodičia očakávali hostí a rozprávali sa s tetou a strýkom. V mojej útulnej, avšak skromnej izbe som sa pripravoval na môj debut, a môj štrnásťročný brat Dante mi pomáhal s výberom šiat. On bol vždy takou urozprávanou dušou. Zaviazal mi šnúrky a ukázal mi zrkadlo. Pamätám si svoje krásne, mladé modré oči, ktoré boli doplnené mojou stuhou a lemom, a moje hnedé gaštanové vlasy, ktoré podtrhoval môj nový, hodvábny purpurový kabát. Otec založil časť majetku aby som si mohol dovoliť sponu z nefritu, ktorou som si pripevnil kravatu. Bola to krásna spona, ktorá ako keby žmurkla zakaždým keď som sa pozrel do zrkadla. Cítil som sa staršie než som bol. Dokonca aj môj štrnásťročný brat Dante bol zo mňa hotový. Pamätám si ako mal viac nadšenia než ja, keď som bol už hotový s obliekaním a pripravený ísť vítať hostí. Pamätám si ako som stál s matkou a otcom, vítajúc hostí a príjimal ich poklony. Každý bol oblečený v tých najlepších šatách, vo formálnych kabátoch, v krásnych plášťoch vo farbách dúhy. Každý sa na mňa usmieval, ale niektorí na mňa hľadeli súdiaco. Samozrejme čo som mohol čakať, bol som vo veku súci na ženenie. Niektorí v mojom veku sa snažili zo mnou zaflirtovať. Tiež som flirtoval, avšak len trochu, predsa len v mojej blízkosti stála mama a teta. Ach, tie nesmelé pohľady a červené tváre :-D.
Na môj Bál prišlo mnoho prominentných šľachticov, a pekných mladých mužov súcich na ženenie. Vítanie hostí snáď trvalo hodiny, avšak za mojím chrbtom bola zábava v plnom prúde. Niečo som zachytil z klebiet hostí, napríklad pohoršenia nad dcérou Dona Petrarcu, ktorá odmietla najlepšiu ponuku na sobáš. Taký je už zvyk. Buď dvoríte, alebo ste dvorený. Avšak aby ste dvorili, potrebujete peniaze, a ľudia vás väčšinou posudzujú podľa majetku a podielu moci na ríši. Avšak je aj vínimka. Bohaté a mocné rodiny môžu dať svojím deťom majetok aby si sami založili rodinu, či rody, avšak to nebol prípad mojej rodiny, lebo sme neboli ani jedno ani druhé. Dcéra Dona Petrarcu sa nadéjala za Doňou Leou, ktorá však bola chudobnejšia než moja rodina. Klebety vraveli aj o Done Medey, ktorá mala aféru s Donom Matiasom, čo nebolo prípustné pre väčšinu ľudí, pretože ona bola Mágom Života a on Mágom Smrti. Bolo to neprípustné, lebo zvyk dovoľoval sobáše a aféry len vo vlastných kruhoch. Samozrejme, výnimkou bol Kráľ Rothar I., ktorý ako Mág Smrti, si musel zobrať za kráľovskú manželku Mága Života. A keďže kráľov rod je vždy sobášený s mágmi opačnej mágie, tak to znamená že ich dieťa muselo byť Mágom Života, a tým pádom pravým dedičom trónu. Vždy to tak bolo. Avšak nášmu kráľovi potratila ďalšie dieťa v tej dobe, a jediné dieťa je Mágom Smrti, ktoré nemôže byť nástupcom na trón. Niekto spomenul medzi rečou, že kráľ mal nemanželské dieťa, ktoré bolo Mágom Života a volalo sa Erik de Castanela, avšak moja teta Leona, zmenila tému, lebo podľa nej počúvalo tento rozhovor priveľa mladých duší. Keby len vedela čo spravila!
Avšak aby som nepredbiehal, po úmornom vítaní som sa rozhodol ísť ku skupinke, ktorá klebetila o Erikovi de Castanelovi, avšak osud to takto zamýšľal, keďže vtedy môj úmysel zistiť niečo o ňom viac prerušil môj strýc. Nikdy neviete ako sa životy skrížia, a je dobré vedieť vopred o každom a všetko.
Môj strýc predniesol prípitok, so správou, že Kráľ si ho pozval na dvor za jeho služby aby odmenil ho tými najkrajšími komnatami v paláci, a očakáva aj mňa na Jesennej Dvornej Slávnosti. Bol som nadšený, pretože to bol najkrajší dar na moje narodeniny, aký som len kedy dostal.
Na ďalšie ráno pri raňajkách mi strýc Eren hustil svoje múdrosti a poúčal ma. Sľuboval si odo mňa vplyvnejšiu pozíciu a lepšie svetlo na meno nášho rodu, ak si vyberiem správneho ženícha. Takáto príležitosť bola len raz za život, a neoženiť sa počas Slávnosti by bolo úplnym nevyužitím možnosti. Veľmi som mu bol za to vďačný. Dokonca aj Dante na mňa vtedy spoliehal, pretože ak by som mal nejakú moc a majetok, zaručovalo by mu to lepšie ponuky na sobáš. Usmieval som sa a prikyvoval, avšak moje srdce túžilo po nevídanom dobrodružstve. Za dva mesiace mi ušili plášte, kabáty, šály, pančuchy, podväzky, prezdobené čačky z peňazí môjho strýka a ani som sa nenazdal a už bol čas vyraziť. Mama a teta Leona sa rozhodli, že by ma mal Dante doprevádzať, keďže nikoho som na Dvore nepoznál, tak som ho mal mať ako spoločnosť a keďže bol ešte primladý aby sa mu dvorilo, a tak aspoň mohol odsledovať ako to chodí na Dvore. Najprv ma predstava, že budem pod dozorom svojej tety nenadchýnala, ale Dante bol naopak príliš nadšený. Bol som otrávený z jeho prítomnosti v Ravene, pretože som mal schémy a plány a ako som už povedal, Dante je urozprávaná duša, už od malička a ako je vidieť, zostalo mu to dodnes. Pamätám si ako som totálne hluchý z jeho džavotania počas cesty do hlavného mesta, zjedol po príchode kúsok večere a okamžite zaspal. Jediné čo ma vtedy potešilo, bola myšlienka nasledujúceho rána na Kráľovskom Dvore...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára